Erlangenská škola

Erlangenská škola (nem. Erlanger Schule) je nemecká filozofická škola blízka analyticko-filozofickej tradícii. Program erlangenskej školy možno chápať ako spojenie prvkov analytickej filozofie a prvkov kritickej teórie.

Miesto človeka vo svete tematizuje ako dialógovú situáciu. Hlavnými predstaviteľmi erlangenskej školy sú: Paul Lorenzen, Wilhelm Kamlah, Oswald Schwemmer.

Konštruktívny, teoretickovedný program školy je zameraný na metodické a kritické zdôvodnenie všetkých vied, vrátane teórie vedy samej. Forma zdôvodnenia sa chápe v intenciách Hugo Dingler. Metodickosť zdôvodnenia spočíva v úplnosti a v tom, že sa uskutočňuje bez kruhu a v zreteľne oddelených krokoch. Úplnosť znamená, že svoje vychodisko má v báze zdôvodnenia, ktorá už nevyžaduje dálšie zdôvodňovanie. Touto bázou je predvedecká prax a v nej zabehaný spôsob používania jazyka. Prax teda predchádza každej teórii. Konkrétne sa zdôvodňovanie uskutočňuje tak, že sa systematicky rekonštruujú jazykové vyjadrovacie prostriedky každej vedy. Cieľom je poskytnúť vedeckej praxi prehľadné a intersubjektívne naučiteľné jazykové prostriedky. Dospieva sa tak k uisteniu, že racionálne dialógy o vedeckych tvrdeniach možno viesť so spoločným vedením o tom, ako možno dovoleným spôsobom argumentovať za alebo proti týmto tvrdeniam. Táto rekonštrukcia má svoje východisko vo Ludwig Wittgenstein idei jazykovych hier. Keďže jazyk a skutočnošť nemožno radikálne rozlíšiť, stáva sa rekonštrukcia jazykových prostriedkov vied zároveň konštrukciou ich predmetov. Preto sa erlagenská teória vedy označuje ako konštruktívna.