Emanuel Böhm

Emanuel Böhm sa po maturite na košickej vyššej reálnej škole zapísal na Prírodovedeckú fakultu pražskej Karlovej univerzity. Svoje vzdelanie doplnil štátnicou z filozofie, psychológie a pedagogiky na  Filozoficko-pedagogickej fakulte Karlovej univerzity. Jeho štátne skúšky na Prírodovedeckej fakulte pozostávali z chémie, rastlinnej fyziológie, bakteriológie a genetiky. Po ich úspešnom absolvovaní bol 1. júna 1934 promovaný za doktora prírodných vied.[1]

Pamätná tabuľa Emanuela Böhma na Gymnáziu, Poštová ulica 9, Košice

V rokoch 1934-1936 slúžil ako poručík ťažkého delostrelectva v československej armáde. V rokoch 1936-1939 učil na rôznych stredných a vysokých školách. Svoje prvé učiteľské miesto našiel v Michalovciach. V školskom roku 1936/37 sa stal učiteľom chémie a prírodopisu na tamojšom gymnáziu. Vo februári 1938 bol preložený do Košíc, kde pôsobil na Štátnom československom reálnom gymnáziu na Kováčskej ulici. Medzi dôvody jeho preloženia patril fakt, že v tom čase sa v Košiciach začala kreovať Štefánikova vysoká škola technická. Na nej mal začať Böhm učiť ako profesor pre agrochémiu a prednášať v oblastiach, ako technológie cukru, liehu, piva a spracovanie dreva. Na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže z  2. novembra 1938 boli však Košice obsadené maďarskou okupačnou armádou 10. novembra 1938 a tak sa škola presídlila do Martina (otvorenie prvého školského roka sa konalo 5. decembra 1938) a neskôr do Bratislavy. Böhm zostal v Košiciach a stal sa pedagógom na Štátnej čs. reálke (neskôr Uhorské kráľovské štátne gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou) kde učil chémiu a prírodopis. V roku 1938 vstúpil do Slovenského katolíckeho kruhu v Košiciach a pôsobil v ňom ako kultúrny referent. Stál pri myšlienke vytvorenia slovenských oddielov skautingu pri gymnáziu a bol tiež činný v Hviezdoslavovom spolku. Aj pre tieto aktivity na Maďarskom okupovanom území neprešiel  previerkou a následne bol 17. apríla 1940 prepustený zo školských služieb. 

V roku 1941 sa oženil s dr. Máriou Dziakovou, a stal sa predsedom Strany slovenskej národnej jednoty, ktorá zastupovala asi 750 000 Slovákov žijúcich počas okupácie v Maďarsku. Bol zakladateľom a vydavateľom denníka Slovenský jazyk a Slovenská jednota, vydal asi 24 kníh, ktoré publikoval Spolok slovenskej spoločnosti. Ako vydavateľ a žurnalista bol členom Maďarskej tlačovej agentúry.

Po vojne sa usadil v Bratislave a bol odhodlaný nevstupovať do politiky, no napokon sa stal členom Demokratickej strany a v máji 1946 bol zvolený do československého parlamentu ako zástupca východného Slovenska za Demokratickú stranu a neskôr pôsobil ako povereník zdravotníctva. Po neustálych útokoch komunistov v roku 1947 oznámil predsedníctvu Demokratickej strany rezignáciu na povereníctvo a vo februári 1948 odišiel do exilu.

V Londýne sa stal vedúcim chemikom v Newlands and Rutherford Brothers. V roku 1954 sa presťahoval do USA, kde pracoval ako riaditeľ výskumu a vývoja. Bol ocenený za prínos pre potravinový a nápojový priemysel, tak ako aj za výskum v oblasti chémie. Získal patent na prístroj, ktorý vyvinul na analýzu obsahu nápojov. Ako vedec publikoval 35 odborných článkov.

Jeho láska k Slovensku a jeho kultúre v exile ešte zosilnela. Bol viceprezidentom Slovenskej národnej rady v zahraničí, bol činný v slovenských kultúrnych a politických veciach, za čo bol nominovaný na Štefánikovu medailu. Spolu s manželkou boli spoluzakladatelia ceny Múza Tatier, ceny za kultúrny, vedecký a umelecký prínos Slovákov a amerických Slovákov. Režíroval slovenské hry, bol autorom bábkového divadla pre slovenské deti a bol tiež znalcom slovenského folklóru a jeho dedičstva. Publikoval množstvo článkov v slovenskej tlači doma i v zahraničí.

• S. Mathé: Dvadsaťpäť postáv modernej slovenskej politiky. Bratislava: Nadácia Korene, 1997. s. 19-21
• The Emanuel Böhm Fonds
• Košické občianske a politické strany v rokoch 1945 - 1948