Anodická oxidácia hliníka

Medzi najstaršie procesy eloxovania patrí použitie kyseliny chrómovej. Metóda je známa ako Bengough-Stuartov proces. V Severnej Amerike je známa ako Typ I, pretože je určená MIL-A-8625 štandardom, ale je taktiež obsiahnutá v AMS 2470 a MIL-A-8625 Typ IB. Vo Veľkej Británii je obyčajne špecifikovaná ako Def Stan 03/24 a použitá v oblastiach, ktoré sú náchylné na kontakt s pohonnými hmotami. Existujú taktiež štandardy vo firmách ako Boeing a Airbus. Kyselina chrómová produkuje tenšie, od 0.5 μm do 18 μm nepriehľadné filmy, ktoré sú jemnejšie a do určitého stupňa schopné seba regenerácie. Sú ťažšie zafarbiteľné a môžu byť aplikované ako predspracovanie pred zafarbením. Metóda nanášania filmu je odlišná ako pri použití kyseliny sírovej, kde je počas celého procesu prítomné napätie.

Kyselina sírová je najrozšírenejšie použité riešenie pri produkovaní anodických vrstiev a povlakov. Vrstvy miernych hrúbok od 1.8 μm do 25 μm sú známe v Severnej Amerike ako Typ II pod štandardom MIL-A-8625, kým vrstvy hrubšie ako 25 μm sú známe ako Typ III, hrubé pokrytie, hrubé eloxovanie alebo umelé eloxovanie. Veľmi tenké povlaky, podobné ako pri eloxovaní použitím kyseliny chrómovej, sú známe ako Typ IIB. Hrubé povlaky vyžadujú väčšiu kontrolu procesu a sú vyrábané v chladiacom tanku blízko bodu mrazu vody pri vyššom napätí ako riedidlo povlakov. Za hrubé eloxovanie sa považuje vrstva o hrúbke od 13 do 150 μm. Hrúbka vrstvy zvyšuje odolnosť proti opotrebeniu a korózii, má schopnosť udržať lubrikant a PTFE nátery a zvyšuje elektrickú a teplnú izoláciu. Normy pre tenké eloxovanie kyselinou sírovou sú dané štandardami MIL-A-8625 Typ II a IIB, AMS 2471 (nefarbené), AMS 2472 (farbené), BS EN ISO 12373/1 (dekoračný), BS EN 3987 (architektonické). Normy pre hrubé eloxovanie pomocou kyseliny sírovej sú dané štandardami MIL-A-8625 Typ III, AMS 2469, BS 5599, BS EN 2536 a zastarané AMS 2468 a DEF STAN 03-26/1.

Výsledkom eloxovania pomocou slabých kyselín pod vysokým napätím a silným chladením je žltkastá farba. Odtiene farieb sú obmedzené na rozsah, ktorý zahŕňa svetložltá, zlatá, hlboký bronz, hnedá, šedá a čierna. Niektoré pokročilé variácie môžu produkovať biely povlak s 80% odrazom. Produkované farebné odtiene sú citlivé na variácie v metalurgii základných zliatin a nemôžu byť reprodukované zhodne. Eloxovanie v organických kyselinách, napríklad kyselinou jablčnou, nemôže vstúpiť do poslednej etapy z dôvodu agresívneho pôsobenia kyseliny na hliník viac ako je normálne, pričom výsledkom sú veľké trhliny. Klasická farba eloxovania organickými kyselinami sa dosiahla v laboratóriách s veľmi zriedenou kyselinou sírovou. Hrúbka náterov môže byť až do 50μm. Eloxovanie organickými kyselinami je známa ako Typ IC pod štandardom MIL-A-8625.

Pre prípravu priľnavosti povrchu sa používa eloxovanie použitím kyseliny fosforečnej. Použitie je popísane v štandarde ASTM D3933.

Eloxovanie môže byť vykonané aj v bórových a soľných kúpeľoch, v ktorých je oxid hlinitý nerozpustný. V tomto procese sa nanášanie vrstvy zastaví, ak je celá časť pokrytá a hrúbka vrstvy je priamo úmerná použitému napätiu. Povlaky neobsahujú póry, podobne ako pri použití kyseliny sírovej a chrómovej. Tento typ eloxovania je široko používaný na výrobu elektrolytických kondenzátorov, pretože tenkému hliníkovému filmu (zvyčajne tenší ako 0.5 μm) by hrozilo pri použití kyselín prepálenie.

Výrobok sa namáča do vodného roztoku NaOH pri teplote 90 – 120 °C na 1-3 minúty.
2Al + 2NaOH + 2H₂O → 2NaAlO₂ + 3H₂
2NaAlO₂ + 2H₂O → Al(OH)₃ + NaOH
2Al(OH)₃ → Al₂O₃ + 3H₂O
Pri tomto procese vzniká hladký matný povrch. Prednostne s rozpúšťajú výstupky a nerovnosti.

2Al + 3H₂SO₄ + 16H₂O ←> Al₂(SO₄)₃16H₂O + 3H₂ ←> Al₂O₃ + 3H₂SO₄ + 13H₂O
Reakcia prebieha v roztoku kyseliny sírovej pomocou elektrolýzy. Výrobok je anódou, roztokom prechádza jednosmerný elektrický prúd, čím dochádza k jeho polarizácii – anóda je oxidovaná a vytvára sa na nej tvrdý oxid. Pri prechode prúdu vzniká veľké množstvo tepla, preto je nutné celkové chladenie roztoku.

Zliatiny hliníka sú eloxované pre zvýšenie ich odolnosti proti korózii, zvýšenie tvrdosti povrchu, aby sa umožnilo nanášanie farieb, pre zdokonalenie mazania, alebo lepšiu priľnavosť. Anodická vrstva je nevodivá.

Pri styku so vzduchom pri izbovej teplote, alebo akýmkoľvek iným plynom obsahujúcim kyslík, čistý hliník pasivuje (vytvára ochrannú vrstvu vedúcu ku chemickej pasivite) tým, že tvorí povrchovú vrstvu amorfného oxidu hliníka 2 až 3 nm tenkú, ktorá poskytuje veľmi účinnú ochranu proti korózii. Hliníkové zliatiny zvyčajne tvoria hrubšiu vrstvu oxidu, 5 – 15 nm tenkú, ale majú tendenciu byť viac náchylné ku korózii. Časti zliatin hliníka sú eloxované značným zvýšením hrúbky tejto vrstvy pre odolnosť proti korózii. Odolnosť voči korózii zliatin hliníka je významne znižovaná legovaním s niektorými prvkami alebo nečistotami: meď, železo, kremík, a tak triedy zliatin 2000, 4000 a 6000 inklinujú k najväčšej citlivosti. Eloxované sú aj niektoré hliníkové časti lietadla, architektonické materiály a spotrebné výrobky. Eloxovaný hliník možno nájsť na mp3 prehrávačoch, baterkách, kuchynskom riade, fotoaparátoch, športovom tovare, okenných rámoch, strechách, v elektrolytických kondenzátoroch a na mnohých ďalších produktoch, a to ako pre odolnosť proti korózii, tak aj pre schopnosť udržať farbivo. Aj keď eloxovanie iba mierne zvyšuje odolnosť proti opotrebeniu, hlbšie póry môžu lepšie udržať mazaciu vrstvu ako hladký povrch.

Eloxačné vrstvy majú oveľa nižšiu tepelnú vodivosť a koeficient lineárnej rozťažnosti než hliník. V dôsledku toho bude vrstva praskať pri tepelnom namáhaní, ak je vystavená teplotám nad 80 °C. Náter môže prasknúť, ale nezlúpe sa. Bod tavenia oxidu hlinitého je 2 050 °C, oveľa vyšší, než čistého hliníka, ktorý je 658 °C (to môže sťažiť zváranie). Pri typickom komerčnom procese eloxácie hliníka oxid hlinitý preniká do povrchu a rastie nad povrch v rovnakom množstve. Z toho vyplýva, že eloxovanie zvýši časť rozmeru každého povrchu o polovicu oxidačnej hrúbky. Napríklad vrstva, ktorá je 2 μm tenká, zväčší rozmer povrchu o 1 μm. Ak je časť eloxovaná na všetkých stranách, potom všetky lineárne rozmery narastú o hrúbku oxidačnej vrstvy. Povrchy eloxovaného hliníka sú tvrdšie než hliník, ale majú mierne nižšiu odolnosť voči opotrebeniu, na druhej strane sa však týmto procesom môže skvalitniť hrúbka a schopnosť zvárania.

• Vytvorený povrch je tvrdý – zlepšená odolnosť voči opotrebeniu a oteru.
• Tepelná vodivosť je vyššia v hliníku, ako v oxidovanej vrstve
• Vrstva má inú tepelnú rozťažnosť
• Vrstva je zlý elektrický vodič, až izolant
• Odolnosť voči korózii je veľmi vysoká. Povlak nad 20 μm stačí na ochranu pred vonkajšími poveternostnými vplyvmi.
• Životnosť – vrstva je stála po dlhú dobu.
• Farebná stabilita.