Elmer McCurdy

McCurdy sa narodil vo Washingtone v štáte Maine 1. januára 1880. Bol synom 17-ročného v tom čase slobodného dievčaťa Sadie McCurdyovej. Identita McCurdyho otca nie je známa. Jednou z možností je, že by ním mohol byť bratranec Sadie, Charles Smith (neskôr McCurdy používal ako svoju prezývku meno Charles Smith). Aby sa zabránilo problémom s výchovou nemanželského dieťaťa Elmera si adoptoval brat Sadie, George McCurthy a jeho manželka Helen. Potom, ako Gearge v roku 1890 zomrel na tuberkulózu, sa Helen so Sadie a s Elmerom presťahovali do Bangoru v štáte Maine. Sadie svojmu synovi neskôr povedala, že je jeho skutočnou matkou a že jeho biologický otec je neznámy. Táto informácia ovplyvnila Elemerove správanie a stal sa z neho neposlušný, vzpurný chlapec, ktorý začal s pitím alkohol už od tínedžerského veku a pokračoval v ňom po celý zbytok svojho života.[1]

Po čase sa McCurdy vrátil do Maine, kde žil so svojím starým otcom a učil sa za inštalatéra. Začal aj pracovať, práca mu spočiatku šla a žil normálnym životom až do hospodárskej krízy v roku 1898. V kríze o zamestnanie prišiel a v auguste 1900 na prasknutý žalúdočný vred zomrela jeho matka. V nasledujúcom mesiaci umrel aj jeho starý otec na Brightovu chorobu.[2] Krátko po smrti starého otca McCurdy opustil Maine a na rôznych miestach na východe USA pracoval ako banícky predák, či ako inštalatér.[3] Pre alkoholizmus si prácu nedokázal dlhšie udržať.[3][4] Býval v Kansase, kde sa živil ako inštalatér v mestečku Cherryvale. Potom sa presťahoval do Ioly, kde bol v roku 1905 za verejné opilstvo zatknutý.[3]

V roku 1907, McCurdy vstúpil so Armády Spojených štátov.[3] Bol pridelený do Fort Leavenworth, kde ho vycvičili na obsluhu guľometného hniezda a absolvoval aj, pravdepodobne minimálny, tréning na používanie nitroglycerínu pre demolačné účely. Dňa 7. novembra 1910 bol McCurdy z armády predčasne vyradený.[5] Po odchode od armády si to nasmeroval do St. Joseph v Kansase, kde sa stretol s kamarátom z armády. Dňa 19. novembra bola dvojica zatknutá. Dôvodom bolo, že sa u nich našlo vlamačské náradie: dláta, pílky na kov, lieviky na nitroglycerín, pušný prach a vrecia na peniaze. Vo vestníku St. Joseph Gazette sa uvádza, že počas obvinenia McCurdy a jeho priateľ sudcovi povedali, že nástroje nie sú určené na účely vlámania, ale sú to nástroje, ktoré potrebujú na prácu na ich novom vynáleze, na nožnom guľomete.[6] V januári 1911 porota uznala McCurdyho za nevinného.[7] Po prepustení z okresného väzenia sa začala McCurdymu jeho krátka kariéra bankového a vlakového lúpežníka. Lúpeže, ktoré sa McCurdy snažil vykonať, bývavali vďaka jeho neobratnosti nevydarené.[8]

Svoje skúsenosti, ktoré mal z výcviku pre používanie nitroglycerínu sa McCurdy rozhodol využiť pri realizácii svojich lúpeží. Bol príliš horlivý a preto mal s touto metódou časté problémy. Nedokázal totiž pri stanovení dávky tejto trhaviny odhadnúť jej správne množstvo, Okolo marca 1911 sa McCurdy znovu presťahoval do Lenapahu v Oklahome. V tom čase sa spolu s ďalšími tromi mužmi rozhodol vykradnúť vlak spoločnosti Missouri Pacific Railroad. Bolo po tom, ako sa dozvedel, že sa v jednom z vozňov nachádza trezor so sumou 4 000 dolárov.[3] Partii sa úspešne podarilo zastaviť vlak a nájsť v ňom trezor. McCurdy si naplánoval, že dvere trezoru otvorí pomocou nitroglycerínu. Použil ho ale priveľa a tak bol trezor spolu s väčšinou peňazí pri výbuchu zničený.[3] McCurdymu s kumpánmi nakoniec zostali strieborné mince v sume asi 450 dolárov, ktoré boli navyše stavené a prilepené na ráme trezora.[3][8]

V septembri 1911 vykradol McCurdy spolu s ďalšími dvoma mužmi pobočku The Citizens Bank v Chautauqua v Kansase. Po dvoch hodinách, ktoré strávili mlátením kladivom do steny aby sa dostali do banky, umiestnil McCurdy okolo dverí vonkajšej klenby dverí banky nitroglycerínovú nálož. Výbuch vyrazil dvere cez banku, zničil jej interiér, no nepoškodil trezor v jej vnútri. McCurdy sa potom pokúsil vyraziť dvere trezoru zvnútra nitroglycerínom, ale nepodarilo sa mu roznietiť nálož. Po tom, ako ich pristihol obhliadkár, ktorý sa zľakol a utiekol, McCurdy a jeho komplici ukradli asi 150 dolárov v minciach, ktoré boli v tácke pred trezorom a tiež utiekli.[9] Neskôr v noci muži naskočili na vlak, ktorý ich doviezol ku kansaskej hranici. Tam sa rozišli a McCurdy sa dostal na ranč svojho priateľa Charlieho Revarda neďaleko Bartlesville v Oklahome. Tam niekoľko ďalších týždňov prespával v šope na sene, kde sa spíjal donemoty.[10]

McCurdyova posledná dokonaná lúpež sa konala dňa 4. októbra 1911 neďaleko Okesy v Oklahome. McCurdy a dvaja jeho komplici vtedy plánovali vylúpiť vlak Katy po tom, čo sa dopočuli, že sa v ňom nachádza 400 000 dolárov v hotovosti. Boli to peniaze určené na vyplatenie licenčných poplatkov indiánskemu kmeňu Osage Nation.[11] Namiesto toho však McCurdy a jeho muži omylom zastavili osobný vlak. Muži nakoniec dokázali ukradnúť iba 46 dolárov poštovej úradníčke, dva demižóny whisky, automatický revolver, kabát a hodinky vlakvedúceho.[12][13] V novinových titulkoch bola zisk z tejto lúpeže označený za „jeden z najmenších lupov v histórii prepadnutí vlakov“.[14] McCurdy bol lupom sklamaný, 6. októbra sa vrátil sa na Revardov ranč, kde začal vypíjať demižóny whisky, ktoré ukradol.[15] V tomto čase bol ešte k tomu chorý na tuberkulózu (ktorá sa u neho rozvinula po práci v baniach), mal mierny zápal pľúc a mal trichinocelózu.[8] Na ranči spolu s niekoľkými pomocníkmi popíjal, potom do nasledujúceho rána v senníku zaspal.[16] Nikto pritom o McCurdym nevedeli, že je zapletený do lúpeže a že za jeho vydanie spravodlivosti je vyhlásená odmena 2 000 dolárov.[15]

Dňa 7. októbra v skorých ranných hodinách vystopovala McCurdyho skupina troch šerifov. Boli to bratia Bob a Stringer Fentonovci a Dick Wallace. Pri hľadaní im pomohli poľovnícke psy, bloodhoundy. Na ranči obkľúčili šopu a počkali si na denné svetlo.[16] V rozhovore uvedenom v denníku Daily Examiner z dňa 8. októbra 1911 šerif Bob Fenton hovorí:

Začalo sa to asi o 7. hodine ráno. Stáli sme okolo šopy a čakali, kedy vyjde, keď zrazu smerom ku mne zaznel prvý výstrel. Minul ma a obrátil streľbu na môjho brata, Stringera Fentona. Trikrát vystrelil na Stringera a keď sa môj brat dostal do úkrytu, začal strieľať na Dicka Wallacea. Asi hodinu takto na nás všetkých strieľal. Zakaždým, keď sa dalo, sme vystrelili aj my. Nevieme, kto ho zabil... potom (na mieste) sme našli jeden z demižónov whisky, ktorý bol prinesený z vlaku. Bol prázdny. Keď došiel minulý večer na ranč, bol parádne spitý..[17]

McCurdy bol zabitý jedinou strelnou ranou do hrudníka, ktorá ho zasiahla, keď ležal.[13][18]

Fotografia McCurdyho tela

Mŕtvola McCurdyho bola následne prevezená k hrobníkovi v Pawhuske v Oklahome. O jeho pohreb nejavil nikto záujem. Joseph L. Johnson, majiteľ pohrebného ústav, telo zabalzamoval ochranným prostriedkom na báze arzénu. Tento prípravok sa v tej dobe zvyčajne používal na uchovanie tela na dlhšie obdobie v prípadoch, kedy neboli momentálne známe žiadne blízke osoby. Po balzamovaní McCurdymu oholil tvár, telo obliekol ho do obleku a uložil do zadnej časti pohrebného ústavu. Keďže sa k nebohému nikto nehlásil, Johnson odmietal telo pochovať alebo sa ho zbaviť iným spôsobom, bez toho, aby nedostal za svoje služby zaplatené. Nakoniec sa Johnson rozhodol McCurdyho telo vystaviť a využiť ju na propagačné účely.[19] Mŕtvolu obliekol do bežného oblečenia, vložil mu do rúk pušku a postavil ju do rohu pohrebného ústavu. Za päťcentovú mincu, v USA známu ako „niklák“, Johnson ukazoval návštevníkom „Zbojníka, ktorý by sa nevzdal“ (McCurdy bol v priebehu rokov nazývaný aj „Záhadným mužom mnohých aliasov“, volali ho aj „Oklahomský bandita“, či „Zabalzamovaný bandita“). . „Bandita“ sa stal obľúbenou atrakciou pohrebníctva. Upriamila sa na neho aj pozornosť karnevalových promotérov. Johnson dostal množstvo ponúk na predaj McCurdyovej mŕtvoly, ktoré odmietol.[20]

Dňa 6. októbra 1916 kontaktoval Josepha Johnsona muž, ktorý sa predstavil ako „Aver“ a tvrdil, že je dávno strateným bratom Elmera McCurdyho z Kalifornie. Aver už kontaktoval šerifa v okrese Osage, šerifa v Oklahome a miestneho právnika, aby získali povolenie na prevzatie tela a jeho odoslanie do San Francisca, kde mal byť riadne pochovaný. Nasledujúci deň Aver prišiel do Johnsonovho pohrebného ústavu spolu s ďalším mužom, ktorý sa predstavil ako Wayne, a ktorý sa tiež vyhlasoval za McCurdyho brata. Johnson odovzdal telo mužom, ktorí ho následne naložili do vlaku a tvrdili, že ho berú do San Francisca. Namiesto toho ho však poslali do Arkansas City v Kansase. Muži, ktorí o sebe tvrdili, že sú dávno stratenými bratmi McCurdyho, boli v skutočnosti James a Charles Pattersonovci. James Patterson bol vlastníkom putovných karnevalov Great Patterson Carnival Shows.[21] Potom, čo sa James dozvedel od svojho brata Charlesa o popularite vystaveného „Balzamovaného banditu“, vymysleli spolu plán, ako získať telo a vystaviť ho v programe Pattersonovho karnevalu. McCurdyova mŕtvola bola na Pattersonovom karnevale predstavená ako „Zbojník, ktorý by nikdy nebol nažive“. Vystavený bol tam až do roku 1922, keď Patterson predal svoj biznis Louisovi Sonneymu.[22]

Louis Sonney použil McCurdyovu mŕtvolu vo svojej putovnej šou „Múzeum zločinu“, na ktorej boli predstavené aj voskové repliky slávnych zločincov ako bol Bill Doolin, či Jesse James.[23] V roku 1928 bola mŕtvola súčasťou oficiálnej prehliadky, ktorá sprevádzala jeden z prvých viacdňových závodov dvadsiateho storočia, Trans-American Footrace. V roku 1933 nebožtíka na istý čas získal režisér Dwain Esper na propagáciu svojho filmu Narcotic!.[24] Mŕtvolu umiestnili do vestibulov divadiel ako „mŕtveho drogového diabla“, o ktorom Esper tvrdil, že sa zabil, keď bol obklľúčený políciou. Stalo sa to vraj po tom, čo prepadol drogovému obchodu, aby ukopjil svoju závislosť. V čase, keď Esper získal McCurdyovo telo, stalo sa mumifikovaným; pokožka sa stala tvrdou a scvrknutou, čo spôsobilo zmenšenie tela. Esper tvrdil, že zhoršenie stavu pokožky bolo dôkazom zneužívania drog údajným drogovým diablom.[25]

Nákres cesty počas Odyssey Elmera McCurdyho...

Po smrti Louisa Sonneyho v roku 1949 bola mŕtvola uložená v losangeleskom sklade. V roku 1964 Sonneyho syn Dan požičal mŕtvolu filmárovi Davidovi F. Friedmanovi. Nakoniec sa mŕtvola krátko objavila vo Friedmanovom filme She Freak z roku 1967.[26] V roku 1968 Dan Sonney predal telo spolu s ďalšími voskovými figurínami za 10 000 dolárov Spoonymu Singhovi, majiteľovi hollywoodskeho múzea voskových figurín. Singh kúpil figúrky pre dvoch Kanaďanov, ktorí ich vystavili na výstave v Mount Rushmore. Počas vystavovania bola mŕtvola vo veternej smršti poškodená: boli jej odfúknuté končeky uší spolu s prstami na rukách a nohách. Muži nakoniec vrátili mŕtvolu späť Singhovi, ktorý sa rozhodol, že vyzerá „príliš príšerne“ a nie je dosť realistická na to, aby mohla byť vystavená.[27] Singh telo potom predal Edovi Lierschovi, spolumajiteľovi zábavnej zóny The Pike v kalifornskej Long Beach.[26] Do roku 1976 bola McCurdyova mŕtvola vystavená v zábavnom dome „Laff In the Dark“ v The Pike.[28]

Dňa 8. decembra 1976 natáčala v zábavnej zóne The Pike televízna produkčná skupina scény pre epizódu „Carnival of Spies“ z akčného sci-fi televízneho seriálu The Six Million Dollar Man. Počas natáčania rekvizitár pohyboval tým, čo považoval za voskovú figurínu, ktorá visela na šibenici.[29] Potom, ako sa mu podarilo tejto figuríne odlomiť rameno, zazrel ľudskú kosť a okolo nej kusy svalového tkaniva.[23]

Štáb privolal policajtov a objavená mumifikovaná mŕtvola bola prevezená do kancelárie koronera v Los Angeles. Dňa 9. decembra vykonal súdny lekár, Joseph Choi, pitvu nájdeného tela. Počas nej zaznamenal, že ide o telo muža, človeka ktorý zomrel strelným poranením hrudníka. Trup nebohého bol úplne skamenený. Bol pokrytý voskom a vrstvami fosforovej farby. Asi 160 centimetrov vysoké mumifikované telo vážilov čase pitvy približne 23 kg. Po stranách a zadnej časti hlavy mal nebohý viditeľné zbytky vlasov, zatiaľ čo uši, prsty na nohách a prstoch mu chýbali. Vyšetrenie odhalilo aj rezy z pôvodnej pitvy nebožtíka a stopy jeho balzamovania. Testy vykonané na tkanive preukázali prítomnosť arzénu, ktorý býval súčasťou balzamovacej tekutiny až do konca 20. rokov 20. storočia.[30] Testy mŕtvoly tiež odhalili tuberkulózu v pľúcach, ktorá bola dôsledkom McCurdyho práce v bani, ako aj haluxy a jazvy, pri ktorých sa preukázalo, že patria McCurdymu.[4][14] Zatiaľ čo guľka, ktorá spôsobila smrteľnú ranu, bola pravdepodobne počas pôvodnej pitvy z tela odstránená, v hrudníku sa našiel plášť strely.Tento princíp úpravy projektilu sa prvýkrát použil v rokoch 1905 až 1940. Tieto indície pomáhali vyšetrovateľom presne určiť obdobie, v ktorom bol muž zabitý.[30] Ďalšie stopy k identite muža zistili pri odstránení dolnej čeľuste, ktoré bolo vykonané na účely zubného vyšetrenia. V ústach mal nebožtík centovú mincu Penny z roku 1924 a vstupenky na 140 W. Pike, Side Show a do Múzea kriminality Louisa Sonneyho.[26][31] Vyšetrovatelia preto kontaktovali Dana Sonneyho, ktorý potvrdil, že ide o telo Elmera McCurdyho.[26] Potom bol privolaný forenzný antropológ Dr. Clyde Snow, ktorý tiež prispel k pozitívnej identifikácii. Dr Snow urobil rádiografické snímky lebky a umiestnil ich nad fotografiu McCurdyho urobenú v čase jeho smrti. Tento proces porovnávania sa nazýva superpozícia.[32] Snow ním dokázal určiť, že lebka nájdenej múmie skutočne patrí Elmerovi McCurdymu.[33]

Nasledujúce dni do 11. decembra bol príbeh McCurdyovej cesty publikovaný v novinách, televízii a rozhlase. Niekoľko pohrebných ústavov sa po zverejnení týchto správ ponúklo kancelárii koronera na bezplatné pochovanie McCurdyho pozostatkov, no úradníci sa rozhodli ešte počkať, či sa k telu predsa len neprihlásia nejakí žijúci príbuzní. Fred Olds, ktorý zastupoval skupinu na indiánskych územiach Oklahoma Westerns, nakoniec presvedčil doktora Thomasa Noguchiho, vtedajšieho hlavného vyšetrovateľa a koronera pre okres Los Angeles, aby mu umožnil pochovať telo v Oklahome. Po niekoľkých ďalších testoch na zaistenie správnej identifikácie bolo Oldsovi umožnené telo prevziať.[31]

Dňa 22. apríla 1977 sa konal pohrebný sprievod, ktorý odprevadil McCurdyho do časti Boot Hill na cintoríne Summit View Cemetery v Guthrie v štáte Oklahoma.[11] Na hrobovom mieste bol vykonaný pohrebný obrad, na ktorom sa zúčastnilo približne 300 ľudí. Po ňom bol McCurdy pochovaný vedľa ďalšieho zločinca, Billa Doolina.[34] Aby sa zabránilo opätovnému ukradnutiu McCurdyovho tela, na rakvu bola vyliata 60 centimetrová vrstva betónu.[35]

• ANDERSON, Dan. One Hundred Oklahoma Outlaws, Gangsters, and Lawmen, 1839–1939. [s.l.] : Pelican Publishing, 2007. ISBN 978-1-4556-0004-5.
• FARRIS, David Ayoub. Oklahoma Outlaw Tales. [s.l.] : Little Bruce, 1999. ISBN 0-9646922-1-X.
• HASTEN, Linda L.. Archaeology. 7. vyd. [s.l.] : McGraw-Hill/Dushkin, 2004. ISBN 0-07-294960-0.
• PARASCANDOLA, John. King of Poisons: A History of Arsenic. [s.l.] : Potomac Books, Inc., 2012. ISBN 978-1-59797-703-6.
• QUIGLEY, Christine. Modern Mummies: The Preservation of the Human Body in the Twentieth Century. [s.l.] : McFarland, 1998. ISBN 0-7864-2851-1.
• SCHAEFER, Eric. "Bold! Daring! Shocking! True!": A History of Exploitation Films, 1919–1959. [s.l.] : Duke University Press, 1999. ISBN 0-8223-2374-5.
• SMITH, Robert Barr. Outlaw Tales of Oklahoma: True Stories of the Sooner State's Most Infamous Crooks, Culprits, and Cutthroats. [s.l.] : Rowman & Littlefield, 2013. ISBN 978-1-4930-0258-0.
• SNOW, Clyde C.; THEODORE ALLEN, Reyman. The Life and Afterlife of Elmer J. McCurdy: A Melodrama in Two Acts. [s.l.] : Paleopathology Association, 1977.
• SVENVOLD, Mark. Elmer McCurdy: The Life and Afterlife of an American Outlaw. [s.l.] : Basic Books, 2003. ISBN 0-465-08349-8.
• UBELAKER, Douglas; SCAMMELL, Henry. Bones: A Forensic Detective's Casebook. [s.l.] : M. Evans, 2000. ISBN 1-4616-6293-1.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Elmer McCurdy na anglickej Wikipédii.