Čou (dynastia)
Dynastia Čou alebo Čouovci (čín. 周朝, pchin-jin: Zhōu Cháo - Čou Čchao) vládla na území dnešnej Číny v rokoch 1122 pred Kr. – 256 pred Kr.[1]. Nahradila dynastiu Šang a predchádzala vláde dynastie Čchin. Jej vláda bola najdlhšou v celej čínskej histórii a počas nej nastúpila v Čine železná doba[2].
Kmeň Čouov bol pôvodne tributárnym štátom podriadeným štátu Šangov. Okolo roku 1046 pred Kr. porazil Šangov v bitke pri Mu-jie. Vláda v čouskom kráľovstve bola rodovo založená, kráľ bol nositeľom moci a zároveň hlavou rodu. Kráľovstvo sa rozširovalo tak, že kráľ umožnil členovi rodu vybudovať v určitej oblasti vazalský štát a dal mu na to prostriedky (vojakov a osadníkov).
Mandát nebies
Koncept Mandátu nebies vyvinuli Čouovia na legitimizáciu prevzatia moci od Šangov. Legitimitou politickej moci teda už nebola vôľa predkov, ale viac či menej overiteľné kvality vlády, ktorá sa merala ctnosťou panovníka. Mandát sa neudeľoval navždy, pri nedostatku a úpadku ctnosti oň mohol panovník prísť. To sa stalo v prípade kráľa Joua (781 – 771 pred Kr.), za ktorého vlády došlo k mnohým pohromám, zaznamenaným o. i. aj v Knihe piesní, zanedbal vládnutie a dopustil, aby sa barbari zmocnili hlavného mesta.
Po dobytí hlavného mesta utiekol princ Ťi I-ťiou na východ, kde založil nové hlavné mesto. Táto udalosť rozdeľuje dobu vládnutia dynastie na obdobie západných Čou a obdobie východných Čou. Kým počas obdobia západných Čou bola dynastia silná a dosiahla vrchol svojej moci, za panovania dynastie východných Čou, ktorá sa ďalej delí na obdobie jari a jesene (722 – 453 pred Kr.) a obdobie bojujúcich štátov (453 – 221 pred Kr.), bola vláda čouských panovníkov len formálna a reálna moc bola v rukách regionálnych panovníkov.
Dynastia zanikla roku 221 pred Kr., keď kráľ štátu Čchin dokončil dobývanie čínskych štátov, oznámil, že preberá mandát nebies, vyhlásil sa za cisára a začal vládnuť pod menom Čchin Š’-chuang-ti.
