Druhý dodatok ústavy Spojených štátov

Druhý dodatok (Dodatok II) Ústavy Spojených štátov chráni právo ľudu držať a nosiť zbrane a bol prijatý 15. decembra 1791, ako súčasť prvej desiatky dodatkov ústavy obsiahnutých v listine práv.[1][2][3][4] Najvyšší súd Spojených štátov rozhodol, že toto právo sa vzťahuje na jednotlivcov a zároveň rozhodol, že právo na držbu zbrane nie je neobmedzené a zákon nezakazuje ďalšiu reguláciu strelných zbraní, ani podobných zariadení. Štátne a miestne vlády nesmú však toto právo porušiť a rovnako ani Kongres.

Listina práv v Národných archívoch

Druhý dodatok zblízka

Druhý dodatok bol čiastočne založený na anglickom práve (Common law) a bol ovplyvnený anglickou Listinou práv 1689. Sir William Blackstone popísal toto právo ako pomocné právo podporujúce prirodzené právo sebaobrany, právo na odpor voči útlaku a občiansku povinnosť konať v prípade potreby kolektívnej obrany.[5]

Prezidenti James Monroe a John Adams podporovali ratifikáciu Ústavy, no jej najvplyvnejším formovateľom bol James Madison. Vo svojej eseji v Listoch federalistov č.46, publikovanej 29. januára 1788, písal o tom, ako by federálna armáda mohla byť v prípade potreby zastavená domobranou. Veril, že národ by mal bojovať proti korupcii, aristokracií a vplyvu rôznych záujmových skupín. Porovnával Spojené štáty s európskymi kráľovstvami, o ktorých sa s opovrhnutím vyjadril, že nedôverovali ľudu so zbraňami. Ubezpečil svojich spoluobčanov, že nemusia mať nikdy strach z vlády, pretože majú ako jeden z mála národov právo vlastniť zbraň.[6]

Do januára 1788, štáty Delaware, Pennsylvánia, New Jersey, Georgia a Connecticut ratifikovali Ústavu bez toho, že by trvali na dodatkoch. Boli navrhnuté viaceré špecifické zmeny a doplnenia, ale žiadne z nich neboli prijaté v čase, keď bola ústava ratifikovaná. Pennsylvánia zvažovala 15 dodatkov, ktoré okrem iného zahŕňali právo ľudí nosiť zbrane a vytvárať domobrany. Massachusetts ratifikovalo Ústavu aj s navrhovanými dodatkami. Prvých 10 dodatkov nakoniec vstúpilo do platnosti 15. decembra 1791 po tom, ako boli ratifikované troma štvrtinami štátov.

Najvyšší súd v prípade United States v. Cruikshenk (1875) rozhodol, že právo nosiť zbraň nie je garantované ústavou a nie je na nej závislé. Druhý dodatok znamená len to, že právo nosiť zbraň nebude porušené Kongresom a jednotlivé štáty majú Ústavou zaručenú voľnosť prijímať zákony, ktoré regulujú držanie zbraní. V prípade United States v. Miller (1939) Najvyšší súd rozhodol, že Druhý dodatok sa nevzťahuje na zbrane, ktoré nemajú odôvodnené využitie pri domobrane. (V tomto prípade puška s čiastočne odpílenou hlavňou).

V dvadsiatom prvom storočí bol Druhý dodatok opätovne vystavený akademickému i súdnemu záujmu. V prípade District of Columbia v. Heller (2008), Najvyšší súd vydal zásadné rozhodnutie, že Druhý dodatok chráni právo jednotlivca na držbu a nosenie strelnej zbrane.[7][8] V prípade McDonald v. Chicago (2010), súd objasnil, že táto interpretácia Druhého dodatku je záväzná pre všetky štáty.[9] V prípade Caetano v. Massachusetts (2016), Najvyšší súd rozhodol, že Druhý dodatok sa vzťahuje aj na zbrane, ktoré v čase jeho ratifikácie neexistovali (v tomto prípade paralyzér) a taktiež, že táto ochrana nie je obmedzená len na zbrane používané v boji.[10]

Napriek týmto rozhodnutiam stále medzi rôznymi organizáciami prebieha diskusia o kontrole držby zbraní.[11]