Drogy a mýty

Prove bol švajčiarsky experiment s kontrolovaným podávaním heroínu závislým. Cieľom nebolo odvykanie, ale zníženie negatívnych následkov užívania heroínu. Okrem heroínu sa pracovalo aj s metadonom a morfínom a časť štúdie bola organizovaná ako dvojito slepá a randomizovaná, ale závislí prakticky vždy spoznali, že nedostávajú heroín a boli ochotní pokračovať v experimente iba v prípade, že tiež dostanú heroín.

Do experimentu boli zahrnutí len závislí užívajúci heroín najmenej dva roky, ktorí mali za sebou niekoľko neúspešných pokusov o liečbu závislosti a trpeli buď zdravotne alebo sociálne v dôsledku závislosti. Charakteristika pokusnej skupiny je dôležitá, pretože prípadné zmäkčenie podmienok vstupu do experimentu by pravdepodobne viedlo k slabším výsledkom. U zúčastnených závislých bolo vysoké percento nezamestnanosti, bezdomovectva, zadlženosti a kriminality.

U závislých boli počas 18 mesiacov systematicky pozorované zmeny správania. Boli zaznamenané zlepšenia v spotrebe ilegálnych drog, v oslabení kontaktu s ilegálnou drogovou scénou, v kriminalite a viktimizácií, v bývaní a zadlženosti. Najvýraznejšie bolo zlepšenie v miere kriminality a pochopiteľne v spotrebe ilegálneho heroínu. Len malé zlepšenie bolo pozorované v spotrebe alkoholu a marihuany. Projekt bol autormi hodnotený ako "ziskový", keďže úspory z nižšej kriminality prevýšili náklady na projekt. Najdôležitejším výsledkom projektu však zostáva to, že väčšina klientov vydržala spolupracovať počas celého trvania experimentu a to napriek tomu, že to boli závislí, ktorí v minulosti vzdali viaceré iné liečebné programy.

Autori menujú a vyvracajú 10 mýtov o Holandsku a tvrdých drogách:

Kaviareň v Amsterdame

1. Mýtus o legalizácii drog. V Holandsku nie je legálna výroba ani distribúcia tvrdých ani mäkkých drog. Polícia spravidla nepostihuje malých užívateľov s dávkami pre vlastnú potrebu. Tolerovaný je predaj mäkkých drog v tzv. "coffee shops", ale tu existuje paradox v tom, že tieto obchody nemajú žiadnu možnosť mäkké drogy legálne vyrábať.
2. Mýtus o bezplatnom poskytovaní drog závislým a negatívnych účinkoch tohoto opatrenia. Žiaden takýto projekt nebol dosiaľ v Holandsku realizovaný. Existuje len návrh pre experimentálne podávanie drog dlhodobo závislým, u ktorých zlyhali predchádzajúce pokusy o detoxikáciu.
3. Mýtus o negatívnych následkoch bezplatného poskytovania sterilných striekačiek a ihiel. Existujúci systém výmeny ihiel v Holandsku nevedie ani k zvyšovaniu počtu závislých používajúcich vnútrožilovú aplikáciu drog ani k zvyšovaniu počtu závislých nakazených vírusom HIV.
4. Mýtus o enormnom počte závislých. Spomedzi západoeurópskych štátov má Holandsko štvrtý najnižší počet závislých na tvrdých drogách v prepočte na milión obyvateľov.
5. Mýtus o veľkom počte závislých nakazených vírusom HIV. Len 1,1% holandských toxikomanov užívajúcich tvrdé drogy bolo nakazených vírusom HIV. Pre porovnanie, 40% francúzskych a 60% španielskych toxikomanov užívajúcich tvrdé drogy bolo nakazených vírusom HIV.
6. Mýtus o veľkom počte úmrtí na predávkovanie. Tento mýtus autori nevedia presvedčivo vyvrátiť. Odvolávajú sa na porovnania s vybranými štátmi, vyššiu úmrtnosť drogových turistov než miestnych toxikomanov a rozoberajú možné príčiny predávkovania.
7. Mýtus o tvrdosti heroínu. Autori sa odvolávajú na štatistiky z vojny vo Vietname, kde bolo užívanie heroínu masovo rozšírené medzi príslušníkmi americkej armády, z ktorých drvivá väčšina nemala problém prestať s užívaním heroínu po návrate do USA napriek tomu, že nedostali žiadnu detoxikačnú liečbu.
8. Mýtus o škodlivosti heroínu pre ľudské zdravie. Autori tvrdia, odvolávajúc sa na prof. dr. van den Brinka, že dlhodobé zneužívanie alkoholu je nebezpečnejšie než dlhodobé zneužívanie heroínu.
9. Mýtus o neliečiteľnosti heroínovej závislosti. Podľa holandských výskumov majú v Holandsku dnešní závislí na tvrdých drogách 50% šancu, že do 10 rokov budú žiť bez drog.
10. Mýtus o pekle odvykacích príznakov. Autori prirovnávajú odvykacie príznaky v prostredí kvalitného detoxikačného centra k príznakom chrípky. Zo zoznamu uvedených odvykacích symptómov je však jasné, že je to zážitok podstatne nepríjemnejší než chrípka.

Pre holandskú verejnosť je typický silný odpor voči represívnym opatreniam. V tomto duchu sa nesie aj holandský protidrogový program, ktorého cieľom je pomôcť toxikomanom zlepšiť ich život bez toho, aby boli odsudzovaní alebo trestaní.

Holandsko má veľmi široké spektrum rôznorodých programov pre pomoc závislým. Najviac používané sú nízkoprahové programy, ktoré od toxikomanov nič nepožadujú. Ich cieľom je podpora pri riešení zdravotných, finančných a sociálnych problémov spojených s užívaním drog. Nasledujú metadonové substitučné programy, ktoré sú určené pre toxikomanov motivovaných zmeniť svoj životný štýl. V tomto kontexte autori rozoberajú výhody metadonu. Vysokoprahové programy sú určené pre toxikomanov, ktorí uvažujú o úplnej abstinencii. Ich základ tvorí individuálna terapia.

Detailne je rozoberaný proces liečby v holandskom zariadení Arta. Zahŕňa klasický terapeutický prístup, pričom každý klient má prístup k viacerým terapeutom súčasne. Väčšinu času však klienti trávia životom v komunite a prácou. Ide tak trochu o "liečbu v raji" podobnú experimentu Potkaní park. Arta sa snaží podporiť zdravý životný štýl. Klienti sú presunutí do pokojného vidieckeho prostredia, kde dostanú užitočnú konštruktívnu manuálnu prácu a voľný čas trávia v malej komunite ostatných závislých a zamestnancov Arty, ktorí v zariadení Arty nielen pracujú, ale aj žijú. Muži a ženy sú zásadne umiestňovaní v zmiešaných skupinách a sexuálne vzťahy sú povolené. Súčasťou programu je množstvo zaujímavých aktivít: maľovanie, hudba, kúpele, a iné. Terapia, život v komunite a práca sú rozdelené na fázy, v ktorých sa postupne zvyšuje miera samostatnosti až po fázu doliečovania, keď klient už žije samostatne a Arta mu pomáha len s problémami, ktoré nezvládne sám. Vo fáze doliečovania vie Arta zabezpečiť prácu, stáž a bývanie v niektorom zo svojich zariadení, ak je to potrebné. Popri malom zariadení Arta je v knihe opísané aj podstatne väčšie zariadenie Jellinek, ale tu sa autori obmedzujú na opis organizačnej štruktúry.

V kontexte Holandska sa autori snažia definovať normalizačný prístup k drogám, ktorého podstatou je akceptovanie existencie drog a prirodzenej tendencie ľudí užívať drogy. Podľa tejto teórie, pre škodlivosť drog nie je podstatná chemická povaha drogy, ale sociokultúrny a psychologický kontext, v ktorom sa droga používa. Normalizačný prístup sa zameriava na otázku, akú funkciu droga u konkrétneho človeka vlastne plní. Zastrašovací prístup je prezentovaný v kontraste k normalizačnému prístupu. Predstaviteľom tohoto prístupu je americká "vojna proti drogám".

Autori ďalej rozlišujú štyri kombinácie normalizačného a zastrašovacieho prístupu a analyzujú ich výhody a nevýhody:

1. Vojna proti drogám a nulová tolerancia.
2. Legalizácia mäkkých drog a regulácia obchodu s nimi.
3. Limitované poskytovanie tvrdých drog.
4. Legalizácia drog.

• NERAD, Jindřich Míša, Ludmila Neradová Drogy a mýty. Olomouc : Votobia, 1998. ISBN 80-7198-309-8.