Dominique Vivant Denon

Narodil sa v Chalon-sur-Saône. Študoval právo v Paríži, ale viac ho lákala literatúra a štúdium umenia. Kráľ Ľudovít XV. Denona poveril usporiadaním jeho zbierky gém. Neskôr bol menovaný za tajomníka francúzskej ambasády v Petrohrade (vyslancom bol v tom čase François-Michel Durand de Distroff). Denon bol vraj obľúbencom cárovnej Kataríny II. Potom bol poslaný do Štokholmu a napokon bol v roku 1775 umiestnený na vyslanectve vo Švajčiarsku. Pôsobil tu do roku 1782. Bol častým hosťom u filozofa Voltaira na jeho zámočku vo Ferney pri Ženeve. V roku 1782 bol opäť vyslaný ako tajomník vyslanca na ambasádu do Neapola, neskôr tu zastával post chargé d'affaires. Do Paríža sa vrátil v roku 1787 a v tomto roku bol zvolený za člena Kráľovskej akadémie krásnych umení (Académie royale des Beaux-Arts). O krátky čas opäť vycestoval na diplomatickú misiu do Talianska.

V čase začiatku Veľkej francúzskej revolúcie bol práve vo Florencii, neskôr sa zdržiaval v Benátkach. Do Paríža prišiel až v roku 1793, ale pre neskorý návrat do vlasti mu bol skonfiškovaný majetok. Denon sa dokonca ocitol na zozname šľachticov-emigrantov, ktorí boli vnímaní ako hrozba pre nedávno vyhlásenú republiku. V tomto čase sa živil predajom svojich malieb a rytín, trel biedu. Onedlho ale našiel ochrancu v osobe revolučného maliara Jacquesa Louisa Davida, pre ktorého vytváral kópie medirytín. Často to boli diela neveľkej umeleckej hodnoty – napríklad kresby módnych noviniek, o ktoré bol veľký záujem. Cez Davida sa spoznal aj s Maximilienom Robespierrom, ktorý mu vrátil majetok a nariadil vyčiarknuť Denona zo zoznamu emigrantov. Neskôr sa zoznámil aj s Jozefínou de Beauharnais a vďaka nej aj s Napoleonom Bonapartom.

Na základe osobného vyzvania Napoleona Bonaparta sa roku 1798 Denon ako predstaviteľ Komisie umení a vied zúčastnil na jeho výprave do Egypta. Denon bol len jedným z vzdelancov, ktorí sa zúčastnili na tejto Napoleonovej výprave. Po dobytí Káhiry sa stal čelnom práve založeného Egyptského inštitútu (Institut d’Egypte). Bol jedným z jeho najaktívnejších členov. V Egypte ako prvý skúmal pohrebisko v Gíze, vstúpil do vnútorných priestorov Cheopsovej pyramídy a opísal Sfingu. Neskôr sa s vojskom generála Louis-Charles-Antoine Desaixa dostal až do Horného Egypta, kde navštívil Luxor, Karnak, Údolie kráľov, ostrov Elefantínu v Níle a Asuán. Robil aj výskum na pohrebisku v Sakkáre. Počas výskumu si robil podrobné poznámky a skicoval nájdené stavby a umelecké diela. Často bol v ohrození života a pred Berbermi ho museli chrániť vojaci. Možno konštatovať, že Denonove výskumy spolu s rozlúštením egyptských hieroglyfov Jeanom-Françoisom Champollionom položili základ modernej egyptológie.

Výsledkom Denonovho výskumu bol dvojzväzkový album kolorovaných rytín „Cesta po Dolnom a Hornom Egypte” („Voyage dans la Basse et Haute Égypte, pendat les campagnes du général Bonaparte”; tlačou vyšiel v roku 1802). Týmto dielom sa v Európe prebudil záujem o egyptskú históriu a umenie. Okolo 150 jeho rytín bolo uverejnených aj v 24-zväzkovom diele „Descripton de l’Egypte”, ktoré bolo výsledkom bádania francúzskych vedcov počas egyptskej výpravy Napoleona Bonaparta. Denonove presné kresby sú aj dnes dôležitým obrazovými dokladmi egyptských stavieb, najmä tých, ktoré sa už nezachovali (napr. chrámu Amenhotepa III. na ostrove Elefantína, ktorý bol rozobraný v roku 1822).

19. novembra roku 1802 bol Denon Napoleonom menovaný za riaditeľa Hlavného múzea umení (Musée central des arts), a v roku 1804 za generálneho riaditeľa francúzskych múzeí. Túto funkciu zastával až do októbra roku 1815. Zohral významnú úlohu v rozšírení zbierok Louvru, do ktorého sa dostali predmety z krajín, ktoré si podmanil Napoleon Bonaparte. Po Napoleonovom páde ťažko niesol požiadavky víťazných krajín o navrátenie umeleckých diel, ktoré boli prevezené do Paríža. Kráľom Ľudovítom XVIII. bol poverený ďalej viesť múzeum v Louvri, v roku 1816 o tento post prišiel.

Denon zomrel 27. apríla roku 1825 v Paríži a bol pochovaný na parížskom cintoríne Père Lachaise.

• Julie, ou Le bon père : comédie en trois actes et en prose. Paris 1769.
• Point de lendemain. Paris 1777 (vydané aj v českom preklade ako „Není zítřku“, In: Třicet podob lásky. Praha : Lidové nakladatelství, 1975; Vášeň a rozum : Láska v době libertinů. Praha : PROSTOR, 2008).
• Voyage en Sicile. Paris 1788 (dostupné on-line)
• Voyage au royaume de Naples. Parin : Perrin, 1997.
• Voyage dans la Basse et Haute-Égypte pendant les campagnes du général Bonaparte (2 zv.) Paris 1802.
• Monuments des arts du dessin chez les peuples tant anciens que modernes, recueillis par Vivant Denon. Paris 1829.
• Histoire de Napoléon le Grand gravée en médailler sous la dir. de Mr Denon. Paris 1845.

• CHATELAIN, Jean: Dominique Vivant Denon et le Louvre de Napoléon. Paris 1973.
• HOCHEL, Marian: Dominique-Vivant Denon známý i neznámý : Arbitr, censor a Napoleonův hlavní poradce v otázkách umění a vkusu. In: Acta historica Universitatis Silesianae Opaviensis, vol. 6. Opava : Slezská univerzita, 2013, s. 29 - 50.
• LELIÈVRE, Pierre: Vivant Denon, directeur des Beaux-Arts de Napoléon. Essai sur la politique artistique du Premier Empire. Angers 1942.
• DUPUY, Marie-Anne (ed.): Dominique-Vivant Denon : L’œil de Napoléon. Paris 1999.