Diluvianizmus
Diluvianizmus bola náuka v 18. a 19. storočí, podľa ktorej stavba Zeme a forma krajiny je dôsledkom biblickej potopy (lat. diluvium) alebo prípadne viacerých celosvetových potôp. Skameneniny organizmov sa podľa tejto teórie považovali za bytosti, ktoré zanikli pri biblickej potope sveta (celosvetových potopách).
Predstavitelia diluvianizmu
Najznámejšími diluvianistami boli Burnet († 1715) a Whiston († 1752), ktorí o príčinách týchto potôp písali dobrodružné romány. Známym prejavom diluvianizmu bolo, keď Johann Jakob Scheuchzer v roku 1726 v domnení, že išlo o človeka zomretého počas biblickej potopy sveta, vedecky označil ani nie meter dlhú starú kostru ako Homo diluvii testis, pričom v skutočnosti išlo o kostru veľkého mloka.
Diluvianizmus ako vedeckú náuku založil A.G. Werner, ktorého náuka sa presnejšie nazýva neptunizmus. Neptunizmus tvrdí, že takmer všetky horniny na Zemi vznikli usadením sa vodnatých roztokov, zmeny zloženia ich vrstiev vysvetľuje zmenami výšky morskej hladiny a - vzhľadom na vtedajšie vedomosti - toto more identifikuje spravidla s biblickou potopou Zeme. Odporcami neptunistov boli od konca 18. storočia (1793) plutonisti.
V roku 1823 v súlade s diluvianistickým názorom William Buckland pomenoval usadeniny z čias ľadovej doby, ktoré dnes nazývame pleistocén, dilúvium. Existencia glaciálov a ľadovcov, ktoré tieto usadeniny v skutočnosti transportovali vtedy ešte nebola známa. V 30. rokoch 19. storočia však začalo byť jasné, že tzv. diluviálne usadeniny sú v skutočnosti nánosy ľadovcov (štvrtohorných glaciálov) a diluvianizmus postupne zanikol.
 |
Portál vedy o Zemi |