Dilma Rousseffová

Dilma Vana Rousseffová (* 14. december 1947, Belo Horizonte) je brazílska ekonómka a politička, členka brazílskej Strany pracujúcich. V druhom kole prezidentských volieb 31. októbra 2010 bola zvolená za prezidentku Brazílie po Luizovi Ináciovi Lulovi da Silvovi, ktorý podľa ústavy nemohol tretí raz po sebe kandidovať. Do úradu nastúpila 1. januára 2011 a je prvou ženou na čele Brazílie.[1]

Dilma Vana Rousseffová
brazílska ekonómka a politička
36. prezident Brazílie
V úrade 1. január 2011 – 31. august 2016
Luiz Inácio Lula da Silva Michel Temer
Biografické údaje
Narodenie	14.12.194714. december 1947 (73 rokov) Belo Horizonte, Brazília
Politická strana	Strana pracujúcich
Alma mater	Universidade Federal do Rio Grande do Sul (UFRGS) University of Campinas
Vierovyznanie	Rímskokatolícka cirkev
Rodina
Rodičia	Pedro Rousseff, Dilma Jane da Silvaová
Manžel	Cláudio Linhares (1967 – 1969) Carlos Araújo (1969 – 2000)
Deti	Paula Rousseff
Odkazy
Dilma Vana Rousseffová na com.br
	Dilma Rousseffová (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Meno Rousseff (Rusev) má po otcovi, ktorý bol bulharským prisťahovalcom, jej matka pracovala ako učiteľka. Pochádza z dobre situovanej rodiny, ktorá ju vychovávala skôr v konzervatívnom duchu, ale Dilma sa po vojenskom puči z roku 1964 priklonila k socialistickému zmýšľaniu, hoci zostala rímskou katolíčkou. Spolupracovala so skupinami, ktoré proti vojenskému režimu viedli ozbrojený odboj (Comando de Libertação Nacional a Vanguard Armada Revolucionária Palmares). Roky 1970 – 1972 prežila vo väzení a zakúsila aj mučenie.[2]

Následne sa usadila v Rio Grande do Sul s Carlosom Araújom, s ktorým bola tridsať rokov v manželskom zväzku (do roku 2000), spoluzakladala Demokratickú stranu práce a zúčastnila sa volebných kampaní. Zastávala funkcie v správe mesta Porto Alegre a neskôr bola štátnou tajomníčkou pre baníctvo a energetiku; v roku 2001 vstúpila do Strany pracujúcich.

V roku 2002 spolupracovala na vládnom pláne Luiza da Silva pre oblasť energetiky. Do roku 2005 potom bola ministerkou energetiky, následne predsedníčkou vlády.

Za svoje priority určila podporu demokracie, slobodu tlače, náboženskú slobodu, reálnu rovnoprávnosť žien, udržanie inflácie pod kontrolou, zlepšenie verejných služieb a sprehľadnenie daňového systému.