Dedinská krížová procesia na Veľkú noc
Dedinská krížová procesia na Veľkú noc (rus Сельский крестный ход на Пасхе) je názov obrazu ruského realistického maliara Vasilija Grigorieviča Perova z roku 1861.
| Dedinská krížová procesia na Veľkú noc | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Autor | Vasilij Grigorievič Perov |
| Rok | 1861 |
| Technika | olej na plátne |
| Rozmery | 71,5 × 89 cm |
| Galéria | Štátna Tretiakovská galéria, Moskva |
V. G. Perov bol umelec-demokrat, bojujúci za ideové, realistické umenie. Jeho tvorba, gradujúca v šesťdesiatych rokoch, naplno odrážala sociálno-psychologické aspekty života prostého ľudu. Ovplyvnený revolučným odkazom ruských demokratov, usilujúcich sa zbaviť krajinu jarma zaostalosti, biedy a útlaku, jeho diela odzrkadľovali najtypickejšie myšlienky tej doby. Jednou z nich bol bezútešný obraz ruskej dediny. Túto tematiku nechal naplno vyniknúť na maľbe Dedinská krížová procesia na Veľkú noc.
Okolnosti vzniku diela
Prvé Perovovo významné dielo malo pôvodne vzniknúť ako súťažná práca. V roku 1861 získal Perov ako študent Moskovskej školy maliarstva, sochárstva a architektúry za maľbu Kázeň na dedine zlatú medailu. Posmelený týmto úspechom, rozhodol sa zúčastniť na ďalšej umeleckej súťaži, vyhlásenej Akadémiou umení. Skica ceruzkou s názvom Dedinská krížová procesia na Veľkú noc však bola odbornou komisiou odmietnutá.
Napriek tomuto neúspechu ešte v tom istom roku (medzitým dokončil obraz Kázeň na dedine) namaľoval obraz s rovnakým názvom i námetom. Dielo sa svojím satirickým obsahom stalo „najrevolučnejším“ umeleckým prejavom autora v celej jeho dovtedajšej tvorbe.
Námet a kompozícia
Perov podáva vo svojom diele obraz zastrčenej ruskej dediny polovice 19. storočia. Zachytáva veľkonočný sprievod, ale dojem z neho nie je ani zďaleka sviatočný. Na pozadí pochmúrneho jarného dňa so zatiahnutou veternou oblohou vychádza z domu na okraji dediny neveľká procesia sláviaca sviatok Kristovho zmŕtvychvstania. Pochmúrnosť dotvárajú aj kaluže vody na rozbahnenej ceste.
V centre kompozície je postava opitého popa, ktorý stojí na verande domu. Keďže sa ledva drží na nohách, opiera sa o stĺp verandy, aby udržal svoje tučné telo na nohách a zachoval tak akú-takú dôstojnosť. Pri popových nohách leží rovnako opitý starý miništrant s kadidlom. Pri páde mu do blata padla aj modlitebná knižka. Skupinu duchovných, ktorá je stredobodom Perovovej satiry, dopĺňajú osoby s druhoradým významom: žena oblievajúca muža, ktorý sa opil do nemoty, a opitý dedinčan, váľajúci sa v blate vpravo pod verandou. Perov ďalej dej rozvíja a diváka sprevádza chaotickým pochodom sedliakov nesúcich ikony. Dôležitou postavou kompozície je starec, ktorý obrátil ikonu dolu hlavou a nevšimol si, že sa mu onuce vláčia v blate.
Dedinská procesia je považovaná za dovtedajšie najvýznamnejšie Perovovo dielo. Obraz sa vyznačuje nielen ostrým až zosmiešňujúcim výrazom, ktorým umelec kritizoval vtedajšie spoločenské a sociálne pomery v krajine, alkoholizmus a biedu, ale aj svojou výpravnosťou, ktorá umožnila výtvarnými prostriedkami vecne a pútavo vyrozprávať dej. Nezanedbateľným výrazovým prostriedkom diela je krajina, ktorá pomohla maliarovi naplno zhmotniť jeho tvorivý zámer.
Perov sa obrazom obrátil na jednoduchého človeka poukázaním na nešváry v spoločnosti. Vzhľadom na to bolo od počiatku jasné, že reakčná kritika dielo odmietne.
Ďalší osud diela
Obraz sa v nasledujúcom roku objavil na stálej výstave Spoločnosti pre podporu umení v Sankt Peterburgu a okamžite upútal pozornosť obrovského počtu divákov. Zaujalo ich smelé a nemilosrdné usvedčenie duchovenstva takmer neznámym umelcom. Čoskoro však nasledoval príkaz obraz, ...„ktorého odpudzujúci obsah si nárokoval odhaľovať nemrav“, z výstavy odstrániť a zákaz reprodukovať ho v tlači. Perov obraz odniesol. Takmer vzápätí ho pre svoju rodiacu sa galériu kúpil významný zberateľ umenia Pavel Michajlovič Tretiakov.
Zdroje
- A. I. Archangeľskaja, Perov, Tvar, výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
- Vl. Fiala, Ruské maliarstvo XIX. storočia, Tvar - výtvarné nakladateľstvo, Bratislava, 1952
- «Грязен, неряха, груб, глуп и, наверное, пьяница… Боже мой, и это священник!» // "Православие и мир"