Dawesov plán

Britská vláda vyjadrila v pamätnom spise odovzdanom štátnemu departmentu 13. októbra 1923 svoje znepokojenie v súvislosti s tým, že sa nielen Nemecko, ale aj celá Európa rútia do hospodárskej katastrofy a oznámila svoj úmysel, že v prípade, ak bude vláda USA súhlasiť, okamžite sa na ňu obráti v mene európskych spojencov so žiadosťou, aby sa oficiálne alebo neoficiálne zúčastnila na prerokovaní reparačnej otázky v súlade s Hughesovým plánom z decembra 1922. Spojené štáty urýchlene odoslali do Londýna odpoveď, že súhlasia s účasťou na hospodárskej konferencii, na ktorej by boli zastúpení všetci európski spojenci zainteresovaní na nemeckých reparáciách. Spojené štáty si stanovili podmienky účasti, a to, že nemajú v úmysle zbaviť Nemecko zodpovednosti za vojnu a za plnenie záväzkov, ktoré mu boli uložené. Ďalší bod hovoril o tom, že uznesenia konferencie nebudú záväzné a budú sa opierať iba o posudok znalcov a tretí bod požadoval, aby nebola uvádzaná súvislosť reparačnej otázky s dlhmi i spojencov voči Spojeným štátom.[1]

Výbory znalcov vytvorené na základe uznesenia reparačnej komisie z 30. novembra 1923 boli zložené z predstaviteľov Spojeného kráľovstva, USA, Francúzska, Belgicka a Talianska. Predsedom prvého výboru, ktorého úlohou bolo preskúmanie spôsobov na vyrovnanie nemeckého rozpočtu a stabilizácia meny, bol vymenovaný americký bankár Charles G. Dawes, riaditeľ banky v Chicagu. Druhým americkým predstaviteľom prvého výboru znalcov bol Owen Young, generálny riaditeľ spoločnosti General Electric. Druhý výbor znalcov, ktorý mal za úlohu stanoviť rozsah nemeckého kapitálu vyvezeného do zahraničia a nájsť spôsoby jeho prinavrátenia, viedol britský finančník Reginald McKeen. Výbory znalcov začali pracovať na stanovených úlohách v prvej polovici januára 1924 v Paríži. Obidva výbory predložili reparačnej komisii správy 9. apríla 1924. Návrhy prvého výboru predložené v takmer dvestostranovom spise boli pomenované ako Dawesov plán.[2]

Nemecko po prvej svetovej vojne nebolo schopné splácať reparácie v plnej výške. Tento stav viedol roku 1923 k Rúrskej kríze. Spojené štáty v januári 1924 vyvinuli iniciatívu vytvorenia odbornej komisie pod vedením finančníka Charlesa Dawesa, ktorá mala za cieľ vytvoriť plán hospodárskeho oživenia Nemecka. Hlavnými otázkami, ktorými sa plán zaoberal, boli stabilizácia nemeckej meny, zdroje uhradenia reparácií, problém prevodov, hospodárska jednota Nemecka, moratórium a výška splátok Nemecka. Komisia pracujúca v Paríži predložila novú schému platieb reparačných splátok. Jeho základom bolo upravenie ročných šplátok, ktoré stúpali zvyšovaním výkonnosti nemeckej ekonomiky. Prvý rok malo Nemecko splatiť 1 miliardu mariek, druhý a tretí rok po 1,2 miliardy. Až v piatom roku malo platiť 2,5 miliardy. Súčasťou plánu bolo aj poskytnutie pôžičký 800 miliónov zlatých mariek.[3]

Ako záruka splátok prešli pod medzinárodnú kontrolu ríšske železnice a ríšska banka. Na splatenie ďalších splátok sa mali využívať platby z ciel a zvýšených daní. Ako záruky slúžili aj priemyselné obligácie. Nemecku sa podarilo dosiahnuť odchod okupačných vojsk z Porúria a obmedzenie právomocí reparačnej komisie, ktorá už nemohla uvaliť na Nemecko žiadne sankcie pre neplnenie povinností.[3]

Pre kontrolu a zamedzenie novej inflácie v Nemecku Dawesov plán navrhoval zavedenie kontroly nemeckých platieb do zahraničia. Zahraničnej kontrole mal byť podriadený aj štátny rozpočet Nemecka, sústava peňažného obehu a úverová sústava. Finančnú kontrolu mal na starosti generálny komisár pre reparácie. Do funkcie generálneho komisára pre reparácie bol vymenovaný Owen Young, no neskôr funkciu prevzal bývalý námestník amerického ministra financií P. Gilbert. Dawesov plán viedol k tomu, že Nemecko dokázalo platiť reparácie v období 1924-1929. Hlavnou chybou plánu bolo to, že nebol stanovený nikto na kontrolu financií v Nemecku. Nemecko ich vrazilo do zbrojenia. V roku 1929 bol realizovaný nový koncept pod názvom Youngov plán.[3]