Colette

Hoci svoju prvotinu Claudine v škole napísala rok a pol po svadbe, prvýkrát bola vydaná až v roku 1900. Príbeh o Claudine napísala na popud manžela:

Tento manželov argument ju však k tomu neprinútil. Napriek tomu sa však Gabrielle vrhla do písania a Claudine bola krátko nato na svete. Gabrielle napísala Claudine ako útek od depresie k šťastným spomienkam z detstva.

Príbeh je o malej dospievajúcej dievčine, žijúcej na francúzskom vidieku a práve na pikantnostiach v diele je vidieť vplyv a podiel jej manžela. Samotná Gabrielle to popisuje:

Nasledovalo dielo Claudine v Paríži, román najviac deformovaný spoluprácou s Willym. Tento druhý príbeh silne pripomína autorkin život (vydaj za staršieho muža, príchod do Paríža, opustenie vidieka a smútok za detstvom na vidieku), autorkin muž je tu zobrazený nie v roli manžela. Do tejto úlohy Gabrielle obsadila Renouda, predstavu autorkinej tajnej túžby.

Nasledovali diela Claudine v manželstve (1902) a Claudine odchádza (1903), ktoré rovnako kopírovali a vlastne opisovali do istej miery jej život a jej túžbu, ktoré sa rozchádzali so skutočnosťou. Prvá Claudine vyšla pod menom jej manžela Willyho, ďalšie publikovali pod spoločným menom, až neskôr sa usúdilo, že Willyho podiel na Claudine je nepatrný a teda autorkou Claudine je Gabrielle.

V roku 1906 sa Gabrielle rozvádza s Willym, sklamaná z jeho nekonečných nevier. Toto rozhodnutie pre ňu nebolo jednoduché, ako sama priznala: „My dievčatá z vidieka sme mali hrozitánsku a málo možnú predstavu o úteku z manželstva“. Gabrielle nachádza pokoj na vidieku. Krátko nato v roku 1907 sa vrhla na hudobnú kariéru a nastúpila do hudobnej siene v Paríži. S Mathilde de Morne účinkuje v pantomíme s názvom Reve d'Egypte v Moulin Rouge. Gabrielline vystúpenia na scéne vzbudzovali rozruch a pohoršenie. Mala pomer s neterou Napoleona III., markízou de Belboeuf, zvanou Missy, takisto s talianskym spisovateľom Gabriele d’Annunziom.

V týchto rokoch vznikajú diela, ktorú sú ešte poznamenané nezrelosťou a rozčarovaním z odchodu od manžela, a to Citové zátišie (1907), Samopašná naivka (Minnie 1909), Rozhovory zvierat (1907), Úponky révy (1908). V roku 1910 napísala román Tuláčka (franc. La Vagabonde), príbeh o herečke, ktorá sa vzdá milovaného muža, aby mohla viesť nezávislý život.

Počas prvej svetovej vojny prenechala majetky svojho manžela v St. Malo v prospech nemocnice pre ranených, za čo v roku 1920 dostala medailu „Rytier čestnej légie“ (franc. Chevalier de la légion d'honneur). Za svojho druhého manžela Henriho de Jouvenela, redaktora novín, sa vydala v roku 1912. Narodila sa im dcéra Colette Renée de Jouvenel, nazývaná „Bel-Gazou“. Podľa jej slov Gabrielle deti nechcela a Colette bola rodičmi zanedbávaná. Starala sa o ňu jej anglická pestúnka. Počas jej druhého manželstvo sa šírili klebety o vzťahu Gabrielle a jej nevlastného syna Bertranda de Jouvenel. V roku 1920 napísala román Miláčik (franc. Chéri) z pohľadu pohlavne neskúseného mladého muža. Rozviedla sa v roku 1924 a o dva roky nato napísala dielo Koniec miláčika (doslovný preklad, franc. La Fin de Chéri, 1926).

V roku 1924 sa vydala tretíkrát za Mauricea Goudeketa. Počas druhej svetovej vojny Gabrielle ukrývala niekoľko jeho priateľov a aj jeho pred Nemcami, pretože bol Žid. Maurice vydal knihu o Gabrielle „V blízkosti Colette, intímny portrét geniálnej ženy" (1957, New York).

V roku 1927 bola Gabrielle velebená ako najväčšia francúzska spisovateľka. Jej najobľúbenejší román Gigi (1944) uviedli aj na Broadwayi. Venovala sa aj maľovaniu a sústredila sa na Jeana Cocteaua, ktorý bol neskôr jej susedom.

Gabrielline romány odzrkadľujú jej pozorovacie schopnosti, dialógy a intímny explicitný štýl. Premieta do nich svoj život, svoje pocity, svoje sklamania, svoje túžby. Je jednou z mála autoriek, ktoré v plnosti odhaľujú svoje vnútro, bez ostychu, bez rozpakov, bez predsudkov. Aj v tom spočíva hodnota jej tvorby.