Buzuki
Buzuki, gr. Μπουζούκι je grécky strunový brnkací nástroj, pôvodne z Anatólie. Prvé zmienky o tomto nástroji spadajú do Grécka, do 4 stor. pred Kr. Išlo pôvodne o nástroj, ktorý Gréci prevzali od anatólskych civilizácií, strunový nástroj podobný buzuki používali už Chetiti. Tento helenistický grécky nástroj s nazýval pandurion a mal tri struny. V byzantskej dobe patril tento nástroj medzi najpopulárnejšie nástroje, a bol používaný aj na cirkevné spevy, nazýval sa tamburas. Po páde Byzantskej ríše tento nástroj prevzali Turci s stal sa tiež tureckým ľudovým nástrojom. V tejto dobe sa zaužívalo aj pomenovanie buzuki, ktoré pochádza z peržštiny, konkrétne zo spojenia tambur-e bozorg (veľká tambura). Tento nástroj bol populárny u Grékov zo západnej Malej Ázie, z Iónie, počas celého trvania Tureckého sultanátu. V materskom Grécku sa brnkacie nástroje vyskytovali hlavne ako sprievod k dychovým nástrojom. Avšak práve v pevninskom Grécku sa udržalo pôvodné pomenovanie tamburas, v Malej Ázií sa používal názov buzuki, hoci tieto dva nástroje sa od seba líšili, tamburas bol menší.
Moderný vývoj
Približne v roku 1900 boli v mestách Smyrna a Konštantinopol otvorené Grécke taverny s typickou maloázijskou gréckou hudbou. V Smyrne bola populárna taverna Kafé Áman. V roku 1921, po vojne a tureckej genocíde podpísalo Grécko a Turecko výmenu obyvateľstva. Maloázijskí Gréci sa teda po tísíckach rokoch vrátili do materského Grécka. Gréci z Konštantínopolu a zo Smyrny priniesli do Grécka tradičnú mestskú kultúru a aj buzuki. Spočiatku bola táto hudba populárna v Gréckom podsvetí, no už čoskoro sa stalo Buzuki populárnym nástrojom aj u bežného ľudu. Vznikol hudobný štýl rembetiko, prvý buzuki štýl. Išlo o hudbu gréckeho podsvetia a aténskej nižšej mestskej vrstvy, ktorú tvorili najmä grécki prisťahovalci z Malej Ázie. Buzuki bolo v tejto dobe dokonca zákonom vlády Joannisa Metaxasa zakazané. Významným predstaviteľom tohto štýlu bol Markos Vamvakaris, ktorý sa preslávil piesňami hranými na buzuki ako Frangosyriani, či Diazigio. V roku 1935 sa vytvorila prvá rembetiko kapela, teda aj prvá organizovaná moderná kapela s buzuki, ktorú viedol práve Vamvakaris a tiež významný hudobník Stratos Pajumtzis. Po druhej svetovej vojne bolo Buzuki populárne u väčšiny ľudu. Jeho vzhľad upravil definitívne do finálnej trojchordovej podoby v 50. rokoch významný hudobník Manolis Chiotis, čo umožnilo širší výber melódií. Od 60. rokov sa tento nástroj stal typickým pre grécku hudbu a bol spopularizovaný aj vďaka slávnym filmom ako Grék Zorba. Zo starého gréckeho tanca syrtos sa v šesťdesiatych rokoch vyvinul žáner syrtaki, hrané na buzuki. Práve Chiotis je dnes považovaný za najlepšieho hráča na tento nástroj, na ktorý hral veľmi rýchlo a často kombinoval grécke a latinskoamerické hudobné žánre.
Slávne piesne hrané na buzuki Siko chorepse Syrtaki, I Margarita I Margaro, či Oniro demeno. V nasledujúcich rokoch sa preslávili najmä skladatelia Mikis Theodorakis (zložil pieseň Zorbas), Jorgos Zambetas, Manos Loizos, Jorgos Chatzidakis (preslávil sa aj piesňou Deti z Pirea), Stavros Xarchakos, Stavros Kujumtzis, a spevák Giorgos Dalaras. Dnes je buzuki v Grécku veľmi populárne a vznikol i populárny orientálny štýl Tsifteteli, akýsi návrat ku klasickej Maloázijskej Gréckej hudbe
Z Buzuki sa vyvinulo i baglamas (akési menšie Buzuki).
Od Grékov prevzali buzuki dokonca aj Íri. Buzuki sa popri tradičnej Gréckej hudby stalo dnes najpopulárnejším Gréckym hudobným nástrojom a používa sa takmer vo všetkých hudobných štýloch Grécka. Používa sa aj v populárnej modernej hudbe. Nástroje podobné buzuki sú hlavne turecké, arabské a indické citary, ale aj balkánske mandolíny, ako aj chorvátska Tambura a mandolína z Talianska.
