Bitka pri Salamanke

Na začiatku zimy 1811-12 Wellington ustúpil z Portugalska a prešiel do útoku, tým že sa zmocnil pevnosti (citadely) v meste Ciudad Rodrigo na Salamanke 19. januára 1812 a ohradeného mesta Badajoz 6. apríla 1812, tlačiac Francúzov na ústup k Extremadure (územie v Španielsku pri hraniciach s Portugalskom). V úvode sa odohralo viacero bitiek ako: bitka Vilagarcie 11. apríla 1812, bitkách v Almaraz 19. mája 1812 a v Maguille 11. júna 1812.

Po šiestich týždňoch snaženia Wellingtona, bol jeho postup zastavený v strednom Španielsku armádou maršala Marmonta, ktorý rýchlymi manévrami, bez zbytočných strát vojakov, udržal nátlak u britských zásobovacích jednotiek. Wellington sa nakoniec rozhodol stiahnuť do Portugalska.

Keď sa však vojvoda dozvedel, že sa maršal Marmont dopustil taktickej chyby pri rozdelení jeho ľavého krídla z hlavnej armády (pod velením generála Thomiersa) hovorí sa, že vojvoda z Wellingtonu odhodil kura, ktoré práve jedol a zakričal: Ó Bože, to bude stačiť! A nariadil, že hlavná časť jeho armády má okamžite zaútočiť na ľavé izolované krídlo.

Spojenecké britské a portugalské vojská pod velením vojvodu z Wellingtonu, na začiatku bitky obsadili územie pri dedine Arapiles na juhu Salamanky. 3 kilometre východne od dediny sa nachádza v Malých Arapilách kopec, ktorý bol na 1000 metrov tiež obsadený spojencami.

Francúzski vojaci sa nachádzali šesť kilometrov juhovýchodne od dediny Arapiles, vo Veľkých Arapilách, na kopci, ktorý bol na 2500 metrov obsadený francúzskym vojskom. Velil mu maršal Auguste Marmont.

Delostrelci kráľovskej konskej artilérie zdvihli dve delá na Malých Arapilách a vystrelili šrapnely, ktoré vybuchli nad Veľkými Arapilami. Našťastie pre spojencov, Marmont a generál Bonet boli zranení už na začiatku stretnutia. Následkom toho, po dobu 30 minút nastal na francúzskej strane veľký zmätok, nakoniec generál Clauzel prevzal velenie a snažil sa zachrániť kritickú situáciu.

Bitka bola postavená na postupnosti ťahov v neusporiadanom poradí, iniciovaná Britskou kavalériou. Jazdecká portugalská brigáda a 3. divízia Pakenhamu útočila na francúzsku pechotu, ktorá ešte nevytvorila všetky formácie. Bitka pokračovala útokom zo severu vojakmi britskej ťažkej jazdy. Francúzske ľavé krídlo tak bolo zakliesnené medzi 3. britskou divíziou a kavalériou a bolo úplne zničené. Generál Thomieres bol zabitý, osem oddielov francúzskej armády bolo rozbitých, päť kanónov zabavených a stovky mužov bolo zajatých.

Francúzske delá vo Veľkých Arapilách začali strieľať na spojenecké vojská, ktoré sa k nim približovali. Britská 4. a 5. divízia obkľúčila Veľké Arapily, a portugalská jednotka smerovala priamo k centru Veľkých Arapíl. Postupujúce portugalské vojská boli zničené delami Francúzov, hoci bojovali veľmi odhodlane. 12 000 francúzskych vojakov zároveň odráža 4. a 5. britskú divíziu. Generál Clauzel je na pokraji víťazstva, keď Wellington povoláva 6. divíziu, ktorá po ťažkých bojoch a s podporou delostrelectva konečne poráža Francúzov.

Nedorozumenia medzi španielskym a britským velením sú zodpovedné za blokovanie ústupu francúzskeho vojska. Tie preto utekajú mostom cez rieku Tormes v Alba de Tormes, kde ešte pred troma dňami boli španielsky vojaci. To nakoniec vedie k menšiemu víťazstvu spojeneckých vojsk.

Straty na životoch boli 3129 na britskej strane, 2038 na portugalskej a 13 000 na strane Francúzov. Víťazstvo Britov potvrdzuje povesť múdreho a dobrého stratéga, vojvodu z Wellingtonu. Hovorilo sa, že Wellington porazil armádu 40 000 mužov za 40 minút. Jeho armáda postupovala a oslobodila Madrid avšak až o dva mesiace neskôr.

Strata Madridu výrazne oslabila vládu Josepha Bonaparte, ktorý bol dosadený na španielsky trón Napoleonom.

1. Gates, p. 513
2. Gates, p. 514
3. Gates, p. 358