Barnabitská komisia

Barnabitská komisia bola rehabilitačná komisia vytvorená predsedníctvom ÚV KSČ s cieľom prešetriť proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Komisia bola ustanovená rozhodnutím z 26. júna 1963 na podnet predsedníctva ÚV KSS. Jej činnosť trvala až do konca roku 1963. Názov komisia dostala pre miesto jednaní jej členov – bývalý kláštor barnabitiek na Hradčanoch.[1] Na čele komisie stál Jozef Lenárt, ktorý otázku buržoáznych nacionalistov riešil už aj v rámci Kolderovej komisie. Na jeseň 1963 sa ukázalo, že komisia sa zrejme odchýli od vyhlásení predchádzajúcich komisií. Z viacerých dôvodov v tomto období svoj zenit prežíval aj premiér Viliam Široký, ktorý sa tiež podieľal na procesoch proti tzv. buržoáznym nacionalistom. Prezident a stranícky vodca Antonín Novotný Širokého odmietol pre jeho prečiny podržať, čo viedlo k vzniku novej vlády. Na jej čelo sa postavil Lenárt,[2] ktorého miesto člena a predsedu v komisii preto prebral Vladimír Koucký.[3]

Komisia sa skladala z viacerých pracovníkov, zúčastnil sa na nej aj historik Karel Kaplan. Jednotliví pracovníci boli zaradení a rozoberali pôsobenie odsúdených podľa časových úsekov – pred druhou svetovou vojnou, v priebehu druhej svetovej vojny, pred februárom 1948 a po februári 1948.[3] Na jeseň 1963 sa ukázalo, že komisia sa zrejme odchýli od vyhlásení predchádzajúcich komisií a odsúdených rehabilituje.[2] Novotný, ktorý mal obavy zo smerovania komisie a z možného Husákovho mocenského vzostupu do komisie dosadil komunistov Bohuslava Laštovičku a Michala Sabolčíka, od ktorých podľa Karla Kaplana pravdepodobne očakával zvrátenie smerovania komisie, čo sa im však nepodarilo.[3] Závery komisie boli prerokované 18. a 19. decembra 1963 na zasadnutí ÚV KSČ, ktoré schválilo rezolúciu O preskúmaní kritiky buržoázneho nacionalizmu vznesenej na IX. zjazde KSS. Záver komisie viedol k rehabilitácii odsúdených (a medzitým právne amnestovaných) slovenských komunistov, medzi nimi najmä Gustáva Husáka, ale aj Ladislava Novomeského, Karola Šmidkeho, Vlada Clementisa, či ďalších.[4]