Barmčina
Barmčina je úradným jazykom Mjanmarska, ktorý spolu s čínštinou a tibetčinou patrí do sinotibetskej jazykovej rodiny. V Mjanmarsku je materinským jazykom približne pre 30,5 milióna obyvateľov a hovoria ňou aj menšiny v Kambodži a Thajsku.[1]
| Barmčina (မြန်မာစာ – písaný jazyk မြန်မာစကား – hovorený jazyk) | |||
| Štáty | Mjanmarsko | ||
|---|---|---|---|
| Región | Juhovýchodná Ázia | ||
| Počet hovoriacich | okolo 30 miliónov | ||
| Klasifikácia | Sinotibetské jazyky
| ||
| Písmo | barmské písmo | ||
| Postavenie | |||
| Úradný jazyk |  | ||
| Jazykové kódy | |||
| ISO 639-1 | my | ||
| ISO 639-2 | bur (B) mya (T) | ||
| ISO 639-3 | mya | ||
| Wikipédia | |||
| Adresa | my.wikipedia.org | ||
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |||
| |||
Klasifikácia
Barmčina je súčasťou tibetsko-barmskej vetvy sinotibetskej jazykovej rodiny. Je to jazyk so starou literárnou tradíciou.
Dialekty
V súčasnej barmčine rozlišujeme tri dialekty: centrálny, arakánsky a tavojský. Z nich je najpoužívanejší centrálny dialekt, na ktorom je založený aj spisovný jazyk. Arkánsky dialekt je rozšírený v západnom Mjanmarsku, zatiaľ čo tavojský v južnom. Rozdiely medzi jednotlivými dialektmi nie sú veľmi výrazné.[2]
Fonológia
Tóny
Barmčina je tónový jazyk. Každú slabiku charakterizuje istý tón, ktorý má schopnosť rozlišovať význam. V súčasnej barmčine poznáme tri tóny: vysoký rovný, stredný rovný a nízky klesavý. Zvykne sa k nim uvádzať aj štvrtý – neutrálny tón, ktorým sa vyslovuje neprízvučná slabika vo viacslabičnom slove.
Štruktúra slabiky
Pre slabiku v barmčine platí presná štruktúra: na začiatku môže stáť len spoluhláska, na druhom mieste polosamohláska, na treťom monoftong alebo diftong a na konci je nosovka alebo ráz. Nevyhnutnou zložkou slabiky je slabikotvorná samohláska (monoftong).[2]
Písmo
Barmské písmo bolo prevzaté od Monov, ktorí používali istý druh juhoindického písma. Monské písmo pochádza z písma pallava, odvodeného od písma bráhmí. Najstaršia písomná pamiatka je z roku 1074.[2]
Gramatika
Väčšina lingvistov pokladá barmčinu za monosylabický jazyk.[2] Napriek tomu, že pôvodné jednoslabičné slová sa využívajú na tvorenie viacslabičných výrazov, má viacslabičnosť barmčiny iný charakter ako v indoeurópskych jazykoch. Viacslabičné výrazy sa tvoria afixáciou aglutinačného typu, čiže pripájaním jednoznačných, zreteľne oddeliteľných prípon k nezmenenému koreňu.
Slovesá sa v jednotlivých osobách nečasujú. To, o ako osobu ide, vyplýva z kontextu. Pre barmčinu je bežný slovosled podmet – predmet – prísudok. Prísudok stojí vždy na konci vety.
Slovná zásoba
Veľká časť slov z oblasti náboženstva, kultúry a vedy pochádza z jazyka páli. Mnoho slov je vypožičaných z mončiny, menej zo sanskritu. V dôsledku britskej nadvlády v Mjanmarsku (1824 – 1948) mala na barmčinu výrazný vplyv aj angličtina. Ide najmä o výrazy z politiky, ekonomiky, vedy a techniky.[2]
Nové slová vznikajú spravidla afixáciou (pridaním predpony alebo prípony) a kompozíciou (skladaním).
Referencie
- ONDREJOVIČ, Slavomír. Od hovoriaceho stroja k sociálnej lingvistike: kapitoly z jazykovednej historiografie. Bratislava : VEDA, 2000. Dostupné online. ISBN 8022406082. S. 79.
- GENZOR, Jozef. Jazyky sveta: história a súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Lingea, 2015. 686 s. ISBN 978-80-8145-114-0. S. 362 – 363.
