Avetik Isahakjan

V rokoch 1889 – 1892 študoval na Kevorkianovom seminári v Ečmiadzine. Prvýkrát publikoval v roku 1892. O štyri roky neskôr bol zatknutý za proticársku aktivitu a poslaný do vyhnanstva do Odesy. V roku 1897 vydal prvú zbierku veršov, ktoré charakterizoval lyrizmus, emocionalita, muzikálnosť, smútok a vlastenectvo. Znovu bol zatknutý v roku 1908. Počas rokov 1909 – 1911 napísal dlhú filozofickú báseň Abul-Ala-Mahar popisujúcu stret silného jedinca s „krvilačnou silou“ zákona, súdov a morálky. Báseň bola cenzúrou zakázaná. Pretože sa tlak cárskeho režimu na neho stupňoval, roku 1911 emigroval. V exile sa jeho poézia epizovala, napísal tiež zbierku orientálnych legiend, pracoval aj na románe Usta Karo, ktorý však nikdy nedokončil. Počas prvej svetovej vojny napísal historickú baladu Naši predkovia (1917), oslavu nesmrteľnosti arménskeho národa. Roku 1926 sa rozhodol vrátiť do Arménska, vtedy už súčasti Sovietskeho zväzu. Roku 1930 znovu odišiel do zahraničia, pôsobil v Paríži. V roku 1936 sa nadobro vrátil do Arménska. Počas Veľkej vlasteneckej vojny (1941 – 1945) skladal vlastenecké a burcujúce verše, za ktoré roku 1946 dostal Štátnu cenu ZSSR. Od roku 1943 bol akademikom Akadémie vied arménskej SSR. V rokoch 1946 – 1957 potom pôsobil ako predseda arménskeho Zväzu spisovateľov.[1]

Jeho portrét dnes zdobí arménsku bankovku v hodnote 10 000 dramov.

1. http://encyclopedia2.thefreedictionary.com/Isaakian,+Avetik

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Avetik Isahakjan na českej Wikipédii.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Avetik Isahakjan