Austin Osman Spare

Spare sa narodil v Snow Hill, neďaleko londýnskej časti Smithfield Market, 31. decembra 1886, ako syn Philipa Newtona Spare, londýnskeho policajta, a Elizy Anny Adelaidy Osman. Bol štvrtým z piatich detí.[1]

Podľa jeho matky, Austin už v štyroch rokoch prejavil svoj talent, rovnako ako neskôr známu neochotu svoje práce zverejňovať alebo predávať:

Celý deň mal v ruke ceruzku a kreslil všetko, čo bolo postavené pred neho – rodičov, bratov alebo sestry. Nič nebolo nevhodné. Preto sme si povedali, že ak by to bolo len trochu možné, mal by nasledovať to, čo ho baví. Samozrejme, jeho doska a farby boli drahé, a aj všetko ostatné čo potreboval. No na počudovanie, nikdy sme ho nedokázali prinútiť predať niektorú zo svojich prác. Dokonca nechcel ich nikomu ukázať.[2]

Spareovi rodičia ho nakoniec v roku 1899 zapísali do večernej školy v Lambeth Art School, kde rozvíjal svoj talent pod vedením Phillipa Connrada. V štrnástich získal štipendium mestskej rady a jedna jeho kresba bola vybratá na Parížsku medzinárodnú výstavu do britského pavilónu umenia. V pätnástich odišiel zo školy navrhovať plagáty k firme (Causton’s), zaoberajúcou sa produkciou komerčného umenia, a farebné sklo (firma James Powell & Sons). Sľubného dizajnéra odporučili na štipendijné štúdium na Royal College of Art, kde hneď nato začal oficiálne študovať. Niektoré jeho práce, vytvorené pre priateľa Thomasa Cowella, sú dnes uložené vo Victoria and Albert Museum. Krátko nato ho otec donútil poslať dve kresby do Kráľovskej akadémie na ohodnotenie. Výsledkom bolo, že jedna z nich, alegorická kresba, bola prijatá.[2] Vo veku len šestnástich či sedemnástich rokov vystavoval v Kráľovskej akadémii a vyvolal senzáciu. V tomto mladom veku sa už vážne pokúšal rozvíjať svoje ezoterické myšlienky. V článku z roku 1904 sa takto vyjadril o náboženstve:

Prakticky nič nevlastním. Môžem ísť kamkoľvek. Tento spôsob života je vhodný na zdokonaľovanie. Všetky vierovyznania sú pre mňa rovnaké. Navštevujem svoju rodnú cirkev bez najmenšej vernosti k nej. V podstate som si vymyslel vlastné náboženstvo v ktorom je moja predstava čo sme boli, čo sme a čo budeme v budúcnosti.[2]

V októbri 1907 mal Spare v Bruton Gallery v londýnskom West Ende svoju prvú veľkú výstavu. Bola šokujúca, tajomná, groteskná a kontroverzná. To pritiahlo avantgardu londýnskych intelektuálov a s najväčšou pravdepodobnosťou aj Aleistera Crowleyho, známeho anglického horolezca, mága a básnika.[3] Nevedno kedy sa stretli, určite pred rokom 1908, pretože v Crowleyovom exemplári Spareovej knihy A Book of Satyrs sa nachádza Spareove osobné venovanie, datované rokom 1908.[4] Medzi Sparem a Crowleym priebiehala korešpondencia.[5] V ráde Argenteum Astrum (A∴A∴), ktorý založil Aleister Crowley s Georgom Cecilom Jonesom, Spare dostal hodnosť ‚Probationer’. Tiež nakreslil pár kresieb do Crowleyovho periodika The Equinoxe[6]. Z tohto obdobia existuje fotka mladého Sparea, s rukami po stranách tváre, v podobnej pozícii ako známa Crowleyho fotka z roku 1910.[7]

Priateľstvo medzi Spareom a Crowleym netrvala dlho. Pasáž v diele The Book of Pleasure nenecháva nikoho na pochybách, že si neobľúbil ceremoniálnu mágiu a jej mágov:

Iní si cenia ceremoniálnu mágiu a čakajú zážitok veľkej extázy! Naše útočisko je prepchaté a javisko preteká! Začíname byť symbolickí symbolmi? Korunoval som sa za kráľa, mal by som byť kráľom? Radšej by som mal byť predmetom opovrhnutia a ľútosti. Títo mágovia, ktorí sa chránia svojim pokrytectvom, sú len povaľačskí frajeri z nevestincov.[8]

Spare sa oženil 4. septembra 1911 s herečkou a tanečnicou Eily Gertrude Shaw, s ktorou mal vzťah už niekoľko rokov pred tým. Aj napriek jej vplyvu na Sparea, manželstvo netrvalo dlho. Žili oddelene od roku 1918 (resp. 1919), nikdy sa však nerozviedli.[9] Je známa jeho práca, ktorá je signovaná ako „Portrét umelca a jeho ženy. 26. marec 1912. AOS“ (krieda a ceruzka). Znázorňuje hlavu popraveného Sparea. Na jednej strane sa nachádza popravený v niekoľkých málo čiarach, na druhej strane je žena so zatvorenými očami a hlavou sklonenou bokom. Je vykreslená veľmi precízne.[10]

The Book of Pleasure publikoval Spare sám v jeseni 1913, pravdepodobne s pomocou svojich súkromných mecenášov. Je najkompletnejším obrazom jeho myšlienok. „Kniha bola na začiatku braná ako obrazová alegória, postupne sa však z nej stalo oveľa hlbšie dielo. „Kresby sú inšpirované okrem taoizmu a budhizmu hlavne jeho umeleckými zážitkami.“[10]

V roku 1917 bol odvedený do britskej armády, kde slúžil ako medik Kráľovskej armády v Londýne. V roku 1919 bol oficiálne menovaný vojnovým umelcom (okrem iného aj fotografom)[11]. Bol poverený návštevou bojisk vo Francúzsku a záznamom práce R. A. M. C. (Royal Army Medical Corps).[12] Spare spomínal: „Keď vypukla vojna, vstúpil som do armády. Keď som z nej vystúpil, svet už bol úplne iný. Veľa vecí sa zmenilo. Zistil som, že bude veľmi ťažké pokračovať v tom, čo som pred tým robil. To ma vtiahlo do abstraktného sveta – a tam som viac-menej zostal.“[13]

Od 1927 Spare prejavoval verejne znechutenie z vtedajšej spoločnosti. Možno preto, že v tom čase trávil čas nad obrazmi dokumentujúcimi hrôzy vojny, po ktorých hneď nasledovalo obdobie finančnej nestability a nevydareného podnikania. V tom čase sa jeho práce a myšlienky stretávali s neprijatím a zlými recenziami. Nech už bola príčina akákoľvek, Spareho znechutenie bolo priamo vyjadrené v jeho práci Anathema of Zos - Sermon To The Hypocrites, ktorá bola publikovaná v tomto roku. Bolo to jeho posledné zverejnené dielo.

Psi, žerúci si zvratky! Preklínam vás všetkých! Spiatočníci, cudzoložníci, pätolizači, mrchožrúti, zlodeji a hypochondri! Myslíte si, že nebo je ošetrovňa?[14]

Britský žurnalista Hannen Swaffer tvrdí, že roku 1936 Spare odmietol šancu stať sa medzinárodne slávnym. Rozpráva, ako jeden člen nemeckej ambasády kúpil Spareho autoportrét a poslal ho Hitlerovi. Podľa Swaffera bol Hitler ním tak ohromený (pravdepodobne kvôli Spareovim očiam a fúzom, ktoré vtedy Spare nosil), že ho pozval do Nemecka, aby ho namaľoval. Ešte predtým, ako Spare obraz predal diplomatovi, urobil si kópiu. Na vrch portrétu si poznamenal: „Poslané mužovi, ktorý chcel vládnuť Európe a panovať ľudstvu“. Spareova odpoveď bola podľa Swaffera nasledujúca: „Už len z tvojho konania si viem urobiť obraz o tebe. Neviem o odvahe, ktorá by bola taká silná, aby čelila tvojim snahám a ultimátam. Ak ty si nadčlovek, nech ostanem navždy zvieraťom.“.[13] Táto epizóda však nie je tá najneuveriteľnejšia, ktorá sa spomína v súvislosti so Spareovým životom. Jestvuje niekoľko anekdot, týkajúcich sa Spareho a jeho života. Niektoré popisujú magické udalosti, presné predpovede a zázračné zjavenia. Treba spomenúť, že aj keď názory na pravdivosť týchto príbehov sa rôznia, sú úplne v súlade so známymi Spareovými tvrdeniami.

V roku 1941 ho priamy zásah leteckej pumy a následný požiar pripravil o byt s ateliérom, zdravie a prostriedky. Roky strádal a zotavoval sa z ochrnutia rúk. Nakoniec v roku 1946 v jednej malej pivnici v Brixtone, obklopený túlavými mačkami, začal znovu maľovať. Nemal posteľ a pracoval v jednej vojenskej košeli a roztrhanej veste. No aj napriek tomu svoje kresby v tom čase predával po 5 libier za kus. Jeho priateľ a bývalý spolupracovník Cliffort Bax spomína:

Spare poznal ako chutí život ľudí, pre ktorých je veľký rozdiel medzi pencou a polpencou. Žil vo veľmi pochmúrnom nájomnom bloku, obklopený túlavými mačkami, s ľuďmi medzi ktorými nebolo miesta pre eleganciu a umenie. Raz mi povedal: „Nedávaj oslovenie na listy. Máme tu len jedno oslovenie. Budú si myslieť, že sa vyťahujem.“ Jeho príťažlivá jednoduchosť sa ukazovala aj keď povedal: „Ak budeš nablízku, zastav sa“. Zriedkakedy sa niekto nachádzal „nablízku“, ak tam nebýval.[15]

Známy je jeho výrok: „Mal som tvrdý život, ale nikoho za to neviním, len seba. Sám som zodpovedný za svoju smolu. Som náchylný ísť najskôr hlavou proti múru a potom zistiť, ze to bolo nanič. Ale ak nemôžem zmeniť veci, tak aspoň dám do nich to najlepšie.“[13]

Zomrel 15. mája 1956 v Londýne, vo veku 69 rokov.

Po smrti sa správcom jeho pozostalosti stal Kenneth Grant, anglický okultista, žiak a nástupca Aleistera Crowleyho, s ktorým sa Spare poznal od roku 1947. Grant zanechal cennú štúdiu o ňom a jeho diele (Image and Oracles of Austin Osman Spare).[11]

Spareho práca je pozoruhodná pre svoju rôznorodosť. Tvoria ju maľby, obrovské množstvo kresieb, pastelov, niekoľko leptov, kníh, v ktorých spája texty s obrazmi, a dokonca bizarné exlibris. Bol činný od skorej mladosti až do smrti. Podľa Haydna Mackaya „jeho rytmická ornamentálna kresba vyzerá, ako keby vznikla neúmyselne.“

Spare bol považovaný za významný talent s dobrými vyhliadkami, len tvoriaci v kontroverznom štýle. Väčšina kritikov považovala jeho tvorbu síce za pôsobivú ale zmätenú a povýšenecky ju odmietali. Anonymná recenzia knihy The Book of Satyrs, vydanej v decembri 1909 (niekedy v čase Spareových 23. narodenín) blahosklonne a s miernou úctou píše: „Práca pána Sparea je dokázateľne dielom talentovaného mladíka.“ Ale, „čo je viac dôležité, je osobnosť spôsobujúca túto pestrosť. Tu musíme erudovane oceniť pána Sparea za jeho vkus a vynaliezavosť, aj keď sa jeho nápady stále ventilujú spletitými kanálmi. Ako väčšina mladých ľudí, aj on berie seba príliš vážne.“ Náš kritik končí recenziu postrehom, že Spareho „kresba je často beztvará a zmätená, čo je podľa nás zapríčinené dôrazom na osvojovanie významov, na úkor formovania vlastného štýlu.“[16]

O dva roky neskôr iná anonymná recenzia (tentoraz v súvislosti s knihou The Starlit Mire, pre ktorú Spare robil desať kresieb) naznačuje, že „keď sa pán Spare objavil pred šiestimi alebo siedmimi rokmi, v niektorých kruhoch ho oslavovali ako nového Beardsleyho. Jeho práce mali určitú silu a originalitu, ako práce iného sedemnásťročného výtvarníka. Ale čas nehrá s pánom Sparem. Nemôže byť spokojný so súčasnou tvorbou, ktorá je porovnateľná s jeho prácami v mladosti. No napriek tomu jeho diela nie sú neprimerané k hrubým paradoxom, formujúcim text tejto knihy. Je oveľa ľahšie napodobniť aforizmus, ako ho vymyslieť.“[17]

V recenzii jeho knihy The Book of Pleasure z roku 1914, znovu anonymný kritik zjavne narážal na zmätok: „Je pre mňa nemožné sledovať kresby pána Sparea inak ako diagramy myšlienok, ktoré nemôžem rozpliesť. Len ľutujem, že dobrý kreslič si takto obmedzuje svoju pôsobivosť.“[18]

Od októbra 1922 do júla 1924 Spare redigovsl štvrťročne, s Cliffordom Baxom, magazín Golden Hind pre vydavateľstvo Chapman and Hall. Projekt netrval dlho, no za svoj krátky čas stihol uverejniť niekoľko vydarených kresieb a litografií rôznych autorov vrátane Sparea. V roku 1925 sa Spare, Alan Odle, John Austen, a Harry Clarke ukázali spoločne v St George’s Gallery a v roku 1930 v galériach Godfreya Philipsa. Posledná výstava roku 1930 bola vo Westende a bola to jeho posledná na ďalších 17 rokov.

16. mája 1956 uverejnili The Times Spareov nekrológ:

Ku koncu sa Spare málokedy zdržoval v blízkosti Bond Street. Trochu učil od januára do júna, potom až do konca októbra, dokončil rôzne práce a od začiatku novembra do Vianoc si rozvešal svoje práce v obývačke, spálni a kuchyni svojho bytu v Borough. Potom sprístupnil svoj byt. Záujemci mohli vstúpiť. Zazvonili, on ich prijal a mohli si diela prezrieť, často v prítomnosti niektorých modeliek – pracujúcich žien zo susedstva. Spare bol presvedčený, že môže existovať veľký záujem o jeho obrázky po 2 alebo 3 guineje. Nechcel si pýtať 20 libier za takú „amatérčinu“. Pracoval hlavne s pastelom alebo ceruzkou. Kreslil rýchlo, často netrval jeden obrázok viac ako dve hodiny. Zaujímal sa hlavne o znázorňovanie staroby a tak mal niekoľko modeliek starších ako 70 rokov. Jedna z nich mala 93.

Spare sa úplne nevytratil. V druhej polovici 30. rokov rozvinul a predstavil štýl kreslenia, založený na logarytmickej forme anamorfnej projekcie, ktorú nazýval „siderealizmus“. Dnes je tento prístup celkom dobre prijímaný. V roku 1947 vystavoval v Archer Gallery 200 prác, ktoré pre túto výstavu vytvoril. Výstava bola veľmi úspešná a znamenala povojnové obnovenie záujmu o neho.

Záujem o Spareho tvorbu počas 60. rokov poklesol, ale do polovice 70. rokov znovu stúpol. Nasledujúci citát z diskusie k jednej výstave, ktorej sa zúčastnilo niekoľko Spareho diel, z leta 1965 naznačuje, že niektorí kritici znovu dúfali, že sa Spare navždy stratí v neznáme. Kritik píše, že kurátor výstavy

vzkriesil neznámeho anglického výtvarníka menom Austin Osman Spare, ktorý tvorí lepty v beardsleyovskom štýle, ale v skutočnosti sa vracia k strašnému nemeckému romantizmu. Trápil sa pred prvou svetovou vojnou a inšpiroval by surrealistické hnutie, ak by ho dostatočne skoro objavilo. Vrátil sa v čase aby hral oneskorený part v znovuobjavení vkusu Art Nouveau.[19]

Robert Ansell takto zhrnul Spareho umelecký príspevok:

Spare počas života nenechal kritikov dostatočne posúdiť svoje práce. Ithell Colquhoun podporoval Spareho nárok byť proto-surrealistom. Mario Amaya ho po smrti označil za predstaviteľa Pop artu. Bol obojím a zároveň ani jedným, čo je pre neho typické. Vynikajúci figuratívny výtvarník Spare pracujúci s mystickými prvkami môže byť pokladaný za jedného z posledných anglických symbolistov. Dôkazom je aj veľký vplyv Georgea Fredericka Wattsa na jeho tvorbu. Opätovné používanie motívov hermafrodita, smrti, masiek, snov, upírov, satyrov a náboženských tém je typické pre umenie francúzskych a belgických symbolistov a rovnako si našlo svoje miesto v Spareho skoršej tvorbe, hneď vedľa túžby šokovať meštiakov.[20]

Terminológia Spareovho magického systému Zos-Kia je ťažko vystopovateľná do minulosti. Existuje domnienka, že Spare tento magický koncept zdedil po veštkyni pani Petersonovej, ktorú poznal už od svojich šiestich rokov. Až po Spareovej smrti jeho inšpirátor a osobný génius Čierny orol (s podobou indiána) „zaviedol“ Kennetha Granta na pravdepodobnú stopu pôvodu tohto systému. Čierny orol hral dôležitú úlohu v mágii indiánov z okolia Salemu, odkial asi čerpala inšpiráciu aj pani Petersonová.[11]

Zos znamená stav vedomia tvorený zmyslovými podnetmi, Kia zase stav vedomia oslobodený od nich.[21] Pôvodné koncepty pojmov sa objavujú prvýkrát už v jeho prvej knižke Earth Inferno a ostávajú konzistentné až do diela The Focus of Life. Systém neobsahuje konkrétny spôsob alebo súbor pokynov, ktoré vedú k osobnostnému rozvoju, ale núti vynájsť si vlastný spôsob osobnej filozofie alebo mágie. To je príčina vplyvu jeho konceptu na okultizmus v súčasnosti.

Kia je charakterizovaný ako: „Absolútna sloboda je voľná a postačuje na to, aby bola ‚skutočnou‘ a slobodnou v každom momente. Preto vedomie slobody nevzniká rozmýšľaním nad ňou alebo jej uskutočňovaním (okrem rozmýšlaním nad jej stálou možnosťou) pomocou myšlienok alebo ‚významov‘ slobody, ale egom, ktoré je otvorené a schopné prijať ju, stavom oslobodenom od myšlienok na slobodu a stavom ne-viery.[8] Napriek tomu Spare pri každej príležitosti trvá na tom, že Kia je nedefinovateľná. Absencia akejkoľvek definície ju však ešte viac znejasňuje.

Koncept Kia pokladá vzťah viery a priania (túžby) za veľkú dualitu. V tomto systéme je ego časťou Ja bytosti a Ja obklopuje celú bytosť. Každá „ľudská“ bytosť po niečom túži. Táto túžba (prianie) si vytvára novú vieru a viera pomocou konceptualizácie nového ponímania zase formuje ego. Spare to nazval „rozvetvením viery“, ktorá utvára rôzne osobnosti pre zodpovedajúce ego. Ale spomenutá vôľa je neúplná, leží vo sféra vlastného Ja a prináleží Kia. Používaním sa posilňuje.[22]

Spareova mágia vychádza z piatich princípov, ktoré majú rovnakú dôležitosť. Ich súčasné harmonické pôsobenie vyvoláva psychický stav zvaný inbetweenness[11]:

• vôľa + prianie + viera (v jednom);
• atavistické oživenie;
• posadnutosť a extáza;
• poloha smrti;
• nová sexualita.

• Bruton Galleries, Londýn, október 1907;
• The Baillie Gallery, Londýn, 11. – 31. októbra 1911;
• The Baillie Gallery, Londýn, 10. – 31. októbra 1912;
• The Ryder Gallery, Londýn, 17. apríla – 7. mája 1912;
• The Baillie Gallery, Londýn, júl 1914;
• St. George’s Gallery, Londýn, marec 1927;
• The Lefevre Galleries, Londýn, apríl 1929;
• Godfrey Phillips Galleries, Londýn, november 1930;
• The Storran Gallery, Londýn, jeseň 1936;
• A. Walworth Road, Elephant, Londýn, jeseň, 1937;
• A. Walworth Road, Elephant, Londýn, jeseň, 1938;
• Archer Gallery, Londýn, 3. júla – 30. novembra 1947;
• The Temple Bar (Doctors), 286 Walworth Rd. Londýn, 28. októbra – 29. novembra 1949;
• The Mansion House Tavern, 12. júna – 12. júla 1952;
• The White Bear, Londýn, 19. novembra – 1. decembra 1953;
• Archer Gallery, Londýn, 25. októbra – 26. novembra 1955;
• The Greenwich Gallery, Londýn, 23. júla – 12. augusta 1964;
• Alpine Club Gallery (skupinová výstava), Londýn, 22. júna – 2. júla, 1965;
• The Obelisk Gallery, Londýn, 1972;
• The Taranman Gallery, Londýn, 2. – 23. septembra 1974;
• Oliver Bradbury & James Birch Fine Art, Londýn, 17. novembra – 8. decembra 1984;
• The Morley College Gallery, Londýn, september 1987;
• Henry Boxer, Londýn, november 1992;
• Christie’s South Kensington, 12. mája 1994.

Súkromné vydania počas Spareho života:

• Earth Inferno (Pozemské peklo), 1905;
• A Book of Satyrs (Kniha Satyrov), 1907 (znovu vydané Johnom Laneom v 1909);
• The Book of Pleasure (Kniha rozkoše), 1913;
• The Focus of Life (Ohnisko života), 1921 (znovu vydané v The Morland Press);
• Anathema of Zos (Zosova kliatba), 1927.

Knihy ilustrované Spareom:

• Rolt-Wheeler, Ethel: Behind the Veil, David Nutt, 1906;
• ?: Songs From The Classics, David Nutt, 1907;
• ?: The Shadow of the Ragged Stone, Elkin Matthews, 1909;
• Darling, Justice: On the Oxford Circuit, Smith, Elder & Co., 1909;
• Bertram, James & Russell, F.: The Starlit Mire, John Lane, 1911;
• Yeats, William Butler: Eight Poems, Form v The Morland Press Ltd., 1916;
• Squire, John Collings: Twelve Poems, The Morland Press Ltd., 1916;
• Squire, John Collings: The Gold Tree, Martin Secker, 1917;
• Retlaw, Warren: The Youth and the Sage, vydané súkromne, 1927.

Časopisy redigované Spareom:

• The Equinox, Simpkin, Marshall, Hamilton, Kent & Co. Ltd., 1909;
• A Quarterly Of The Arts, 1916 – 1922;
• Golden Hind, 1922 – 1924.

Väčšina hore uvedených kníh je dnes dostupná v anglickom jazyku ako súčasné reprinty. Pre vyčerpávajúci zoznam literatúry treba pozrieť Revised Notes Towards A Bibliography of Austin Osman Spare od Clivea Harpera.

Medzi významné tituly, vydané po Spareovej smrti, patria:

• Poems and Masks (Básne a masky);
• A Book of Automatic Drawings (Kniha automatických kresieb);
• The Collected Works of Austin Osman Spare (Súborné diela Austina Osmana Sparea);
• Axiomata & The Witches’ Sabbath (Axiomy a Sabat bosoriek);
• From The Inferno To Zos (súbor troch dielov) (Od Pekla k Zosovi);
• The Book of Ugly Ecstasy (Kniha ohavnej extázy);
• Zos Speaks (Zos hovorí).

• Mace, Stephen (1995), „Spareova ontologie“, Horus revue (Brno: Horus) 1995: 42 – 56
• Nakonečný, Milan (1999), „Zos-Kia“, Magie v historii, teorii a praxi, Praha: Vodnář, str. 286 – 300, ISBN 808525512X
• Spare, Austin Osman (1995), „Zosovo anatéma – Kázání k pokrytcům“, Horus revue (Brno: Horus) 1995: 56 – 69
• Veselý, Josef (1992), „Einstein magie (Austin Osman Spare a jeho metoda sigillární magie)“, Horus Revue (Brno: Horus) 1992 (2), ISBN 8090022871
• Veselý, Josef (2005), „Austin Osman Spare“, Učení mistrů, Praha: Vodnář, ISBN 8086226581

• Chaos mágia
• Mágia
• Zos-Kia kult

• AustinSpare.co.uk: Články, genealógia a bibliografia.
• Fulgur, Ltd. (vydavateľstvo, galéria, bibliografia, životopis a články).
• Spareove ilustrácie v knihe The Starlit Mire Jamesa Bertrama a F. Russella.
• Umelec a známy Josepha Nechvatala.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Austin Osman Spare na anglickej Wikipédii.