Atentát na Abrahama Lincolna

Posledná známa fotka Lincolna nasnímaná na balkóne Bieleho domu 6. marca 1865

John Wilkes Booth, ktorý sa narodil v Marylande v rodine významných divadelných hercov, bol v čase atentátu slávnym hercom a národnou celebritou. Bol tiež otvoreným sympatizantom Konfederácie.

V marci 1864 sa veliteľ vojsk Únie Ulysses S. Grant rozhodol pozastaviť výmenu vojnových zajatcov s armádou Konfederácie, pretože si uvedomil, že výmena predlžuje vojnu vracaním vojakov do vyčerpaného Juhu. Preto Booth vypracoval plán na unesenie prezidenta Lincolna s cieľom vydierať Sever, aby vrátili zajatých Južanov. Naverboval Samuela Arnolda, Georgea Atzerodta, Davida Herolda, Michaela O'Laughlena, Lewise Powella (taktiež známeho ako „Lewis Paine“) a Johna Surrata, aby mu pomohli. Matka Surrata, Mary Surrattová, opustila svoju krčmu v Surrattsville, Maryland a presunula sa do domu vo Washingtone, D.C., ktorý potom Booth často navštevoval.

Lincoln a Booth sa osobne nepoznali, ale Lincoln ho v roku 1863 videl hrať vo Fordovom divadle. Po atentáte napísal herec Frank Mordaunt, že Lincoln, ktorý Bootha zjavne nijako nepodozrieval, herca obdivoval a opakovane ho pozýval na návštevu Bieleho domu (Booth odpovedal na tieto pozvánky záporne). Booth sa zúčastnil druhej Lincolnovej inaugurácie 4. marca 1865 a potom si do denníka zapísal: „Akú skvelú šancu som to mal, ak by som si prial zabiť prezidenta v deň jeho inaugurácie!“

John Wilkes Booth

Booth bol prítomný, keď Lincoln predniesol jeho druhý inauguračný prejav mesiac pred atentátom.

17. marca Booth a ďalší sprisahanci plánovali uniesť Lincolna, keď sa vráti z divadelnej hry v Campbellskej vojenskej nemocnici. Lincoln však na predstavenie nakoniec nešiel, namiesto toho sa zúčastnil ceremoniálu v National Hotel; Booth v tom čase v tomto hoteli žil, a keby teda nešiel do nemocnice s pokusom ho uniesť, mohol v hoteli naňho zaútočiť.

Konfederácia sa medzitým rozpadla. 3. apríla padlo hlavné mesto Konfederácie, Richmond vo Virgínii, do rúk Únie. 9. apríla sa generál armády Konfederovaných štátov Robert E. Lee a jeho armáda severnej Virgínie, hlavná armáda Konfederácie, vzdali do rúk generálovi Spojených štátov Ulyssesovi S. Grantovi a jeho armáde Potomac po bitke o Appomattox Court House. Prezident Konfederácie Jefferson Davis a ďalší predstavitelia Konfederácie utiekli. Booth však naďalej veril v dôvody Konfederácie a hľadal spôsob, ako ju zachrániť.

Dom Surrattovcov

Existujú rôzne teórie o Boothových motívoch. V liste svojej matke napísal o svojej túžbe pomstiť Juh. Doris Kearns Goodwin podporuje myšlienku, že ďalšia Boothova motivácia pochádzala zo súrodeneckej rivality s jeho dobre známym bratom, hercom Edwinom Boothom, ktorý bol lojálnym Únionistom. David S. Reynolds verí, že Booth veľmi obdivoval abolicionistu Johna Browna; Boothova sestra Asia Boothová Clarková ho citovala: „John Brown bol tým najväčším mužom tohto storočia!“ 11. apríla sa Booth zúčastnil Lincolnovho prejavu v Bielom dome, v ktorom Lincoln presadzoval volebné práva pre černochov; Booth povedal: „To znamená občianstvo aj pre negrov... Toto je jeho posledný prejav, ktorý kedy predniesol.“

Rozzúrený Booth vyzval Lewisa Powella, aby na mieste zastrelil Lincolna. Nie je presne známe prečo to Booth neurobil sám; buď preto, že nebol ozbrojený a/alebo preto, že považoval Powella za lepšieho strelca ako on sám (Powell, na rozdiel od Bootha, slúžil v armáde Konfederácie a mal teda vojenské skúsenosti). V každom prípade to Powell zo strachu pred davom odmietol a Booth nebol schopný alebo ochotný osobne sa pokúsiť o život prezidenta.

Podľa Warda Hilla Lamona mal Lincoln tri dni pred smrťou ten istý sen, v ktorom blúdil po Bielom dome a hľadal zdroj žalostných zvukov:

Kráčal som, až kým som neprišiel do Východnej miestnosti, do ktorej som vošiel. Tam som sa stretol so znepokojujúcim prekvapením. Predo mnou bol katafalk, na ktorom odpočívala mŕtvola zabalená do pohrebných nití. Okolo neho boli vojaci pôsobiaci ako stráž; a taktiež dav ľudí, ktorý smutne hľadel na mŕtvolu, ktorej tvár bola zahalená. „Kto je ten mŕtvy v Bielom dome?“, spýtal som sa jedného z vojakov. „Prezident, “ bola jeho odpoveď, „bol naňho spáchaný atentát.“

Už mesiace vyzeral Lincoln bledý a vyčerpaný, ale ráno po sne s atentátom hovoril ľuďom, aký je šťastný. Prvá dáma Mary Toddová Lincolnová cítila, že také rozhovory môžu priniesť smolu.

Prezidentská lóža

Napriek tomu, čo Booth počul skôr v priebehu dňa, Grant a jeho manželka Julia Grantová odmietli Lincolna sprevádzať, pretože Mary Lincolnová a Julia Grantová nemali dobrý vzťah. Ostatní postupne tiež odmietli pozvanie Lincolnovcov, až ho nakoniec prijali major Henry Rathbone a jeho snúbenica Clara Harrisová (dcéra newyorského senátora Ira Harrisa). V jednom okamihu Mary Lincolnovú rozbolela hlava a chcela zostať doma, ale Lincoln jej povedal, že sa musí zúčastniť, pretože noviny oznámili, že sa zúčastnia obaja. Lincolnov sluha William H. Crook mu odporučil, aby nešiel, ale Lincoln uviedol, že to manželke sľúbil. Lincoln povedal predsedovi Snemovne reprezentantov Spojených štátov Schuylerovi Colfaxovi: „Predpokladám, že je čas ísť, aj keď by som radšej zostal“. Potom pomohol Mary nastúpiť do koča.

Prezidentova skupina prišla neskoro a usadili sa do svojej lóže (dva susedné lóže v rohu divadla s odobranou rozdelenou priečkou). Hra bola prerušená a orchester zahral „Hail to the Chief“, pričom mu začala tlieskať celá sála s 1700 ľuďmi. Lincoln sedel na hojdacom kresle, ktoré bolo pre neho vybrané z osobného vybavenia rodiny Fordovcov.

Boothova Philadelphia Deringer

V jednej chvíli Mary Lincolnová zašepkala Lincolnovi, ktorý ju držal za ruku: „Čo si bude slečna Harrisová myslieť o mojom zavesení sa na teba?“ Lincoln odpovedal: „Nebude si o tom myslieť nič.“ V nasledujúcich rokoch boli tieto slová tradične považované za jeho posledné, hoci N. W. Miner, rodinný priateľ, v roku 1882 tvrdil, že Mary Lincolnová mu povedala, že Lincolnove posledné slová vyjadrili želanie navštíviť Jeruzalem.

Tento výtlačok Currier & Ives (1865) naznačuje, že Rathbone už vstával, keď Booth vystrelil; v skutočnosti Rathbone o Boothovi nevedel, kým nepočul výstrel.

Keď bol Crook mimo službu a Ward Hill Lamon bol preč, bol strážcom prezidentskej lóže poverený policajt John Frederick Parker. Počas prestávky išiel do neďalekej krčmy spolu s Lincolnovým komorníkom Charlesom Forbesom a kočišom Francisom Burkeom. Bola to rovnaká krčma v ktorej Booth čakal a pil nápoje pred tým, ako vstúpil do divadla. Nie je jasné, či sa Parker vrátil do divadla, ale určite nebol na svojom mieste, keď Booth vošiel do lóže. V každom prípade neexistuje istota, že by bol vstup známej celebrity ako je Booth odmietnutý, a skutočnosť, že Booth si po vstupe do lóže pripravil výstuž na zatarasenie dverí, naznačuje, že čakal strážcu. Námorný chirurg George Brainerd Todd videl Boothov príchod:

Okolo 22:15 vošiel muž, ktorý pomaly prechádzal okolo prezidentskej lóže a počul som niekoho povedať: "Tam je Booth" a v tom okamžiku som sa na neho pozrel. Stále išiel veľmi pomaly a bol pri dverách lóže, keď sa zastavil, vytiahol z vrecka kartičku, niečo na ňu napísal a dal ju uvádzačovi, ktorý ju vzal do lóže. O minútu boli dvere otvorené a vošiel dnu.

Po čase strávenom v salóne Booth naposledy vstúpil do Fordovho divadla okolo 22:10, tentoraz však predným vchodom do divadla. Po ukázaní svojej vizitky Charlesovi Forbesovi prešiel k dverám vedúcim k prezidentskej ĺože. Keď už bol na chodbe, zabarikádoval Booth dvere zakliesnením palice medzi nimi a stenou. Odtiaľto viedli druhé dvere do Lincolnovej lóže. Existujú dôkazy, že začiatkom dňa Booth vyvŕtal priezor v týchto druhých dverách, hoci to nie je isté.

Booth túto hru poznal naspamäť a počkal si na presný okamih okolo 22:15 hod., kedy bola najsmiešnejšia časť hry, ktorú predniesol herec Harry Hawk. Lincoln sa tejto počas tejto pasáže smial, čo Booth využil, otvoril dvere, vykročil vpred a zozadu vystrelil deringenom na Lincolna.

Guľka vstúpila do Lincolnovej lebky za ľavým uchom, prešla jeho mozgom a po zlomení oboch orbitálnych platničiek sa zastavila blízko prednej časti lebky. Lincoln sa prehol na stoličke a potom spadol dozadu. Rathbone sa otočil a uvidel Bootha stáť necelých päť metrov za Lincolnom; Booth zakričal slovo, o ktorom si Rathbone myslel, že znie ako „Sloboda!“

Boothova dýka

Rathbone vyskočil zo sedadla a bojoval s Boothom, ktorý odhodil pištoľ a vytiahol nôž, ktorým bodol Rathboneho do ľavého predlaktia. Rathbone sa opäť pokúsil chytiť Bootha, pretože sa pripravoval skočiť z okraja prezidentskej lóže. Zachytil však len jeho kabát, čím Bootha v jeho trojmetrovom skoku trochu spomalil. Počas zoskoku Boothova ľavá topánka zasiahla zarámované rytiny Washingtonu, ktoré úplne otočila a jeho jazdecká šnúra sa zaplietla do vlajky štátnej pokladnice, ktorá spolu s ďalšími prezidentskú lóžu zdobila. Keď začal prechádzať cez pódium, mnohí z publika si mysleli, že je súčasťou hry.

Booth držal svoj krvavý nôž nad hlavou a niečo kričal na publikum. Hoci sa obecne traduje, že Booth kričal motto štátu Virgínia, Sic semper tyrannis! („Teda vždy tyranom“), buď z lóže, alebo z pódia, nie je jasné, či tento tradične citovaný Boothov výrok bol skutočne prenesený. Napriek tomu, že väčšina svedkov hovorí, že kričal Sic semper tyrannis!, ďaľší – vrátane Bootha samotného – tvrdia, že kričlal len Sic semper!. (Niektorí si nepamätali, že Booth hovoril niečo po latinsky.) Podobne nejasné je aj to, čo Booth kričal po anglicky: niektorí tvrdia, že kričal „Juh je pomstený!“, ďalší že „Pomsta za juh!“ alebo aj „Juh bude slobodný!“ (Dvaja svedkovia si spomenuli na Boothove slová ako: „Urobil som to!“).

Ihneď po tom, čo Booth pristál na pódiu ho začal major Joseph B. Stewart prenasledovať. Mary Lincolnová, Clara Harrisová a Rathbone kričali „Zastavte toho muža!“ a vyzvali ostatných, aby sa pripojili k prenasledovaniu, čím už všetci pochopili, že sa predstavenie vymklo kontrole a vypuklo všeobecné pozdvihnutie.

Booth prebehol cez pódium a vyšiel bočnými dverami na cestu, kde narazil do Williama Withersa, Jr., vedúceho orchestru, ktorého následne bodol nožom. Ihneď po opustení budovy sa Booth priblížil ku koňovi, ktorý čakal vonku, udrel Josepha Burroguthsa, ktorý mu koňa držal, skočil na koňa a odišiel.

Chirurg Charles Leale

Charles Leale, mladý chirurg z armády, sa pretlačil davom k dverám Lincolnovej lóže, ale nemohol ich otvoriť, kým Rathbone vo vnútri nezbadal a neodstránil drevenú vzperu, ktorou Booth zablokoval dvere.

Leale našiel Lincolna sediaceho s hlavou naklonenou doprava, keď ho Mary držala a vzlykala: „Oči mal zatvorené a bol v hlbokom komatóznom stave, zatiaľ čo jeho dýchanie bolo prerušované a mimoriadne prudké.“ Leale položil prezidenta na podlahu, pretože si myslel, že bol Lincoln bodnutý nožom do ramena. Medzitým bol z pódia do lóže vyzdvihnutý ďalší lekár Charles Sabin Taft.

Potom, čo okoloidúci William Kent a Leale odrezali Lincolnov golier pri rozopínaní jeho kabátu a košele a nenašli žiadne bodné poranenie, Leale lokalizoval strelné poranenie za ľavým uchom. Guľku však bola príliš hlboko na to, aby ju bolo možné odstrániť, ale dokázal vytlačiť zrazeninu, po ktorej sa Lincolnovo dýchanie zlepšilo; zistil, že pravidelné odstraňovanie nových zrazenín udržovalo Lincolnovo dýchanie viac prirodzené. Potom Leal zazrel, že sa guľka dostala až do prezidentovej lebky. Leale nakoniec oznámil, že zranenie Lincolna je smrteľné a je takmer nemožné, aby prežil.

Lincolnova smrteľná posteľ

Leale, Taft a ďalší lekár Albert King rozhodli, že Lincoln musí byť presunutý do najbližšieho domu na Desiatej ulici, pretože jazda kočom do Bieleho domu bola príliš nebezpečná. Sedem mužov opatrne zdvihlo Lincolna a pomaly ho odniesli z divadla, ktoré bolo plné nahnevaného davu. Po zvážení vedľajšieho Star Saloonu Petera Taltavulla dospeli k záveru, že odvezú Lincolna do jedného z domov na druhej strane cesty. Pršalo, keď vojaci odniesli Lincolna na ulicu, kde na nich muž naliehal, aby šli do penziónu krajčíra Williama Petersena. V Petersenovej spálni na prvom poschodí bol mimoriadne vysoký Lincoln položený šikmo na malú posteľ.

Po tom, čo z miestnosti všetci odišli, vrátane pani Lincolnovej, lekári odrezali Lincolnovo oblečenie a nenašli žiadne ďalšie rany; ale keď zistili, že Lincolnovi bola zima, naniesli fľaše s horúcou vodou a horčicové omietky a jeho studené telo zakryli prikrývkami. Neskôr dorazilo viac lekárov: chirurgický generál Joseph K. Barnes, Charles Henry Crane, Anderson Ruffin Abbott a Robert K. Stone (Lincolnov osobný lekár). Všetci sa zhodli, že Lincoln nemá šancu prežiť. Barnes sondoval ranu a lokalizoval guľku a niektoré úlomky kostí. Počas celej noci, keď krvácanie pokračovalo, odstraňovali krvné zrazeniny, aby sa uvoľnil tlak na mozog, a Leale pevne držal ruku komatózneho prezidenta, „aby mu dal vedieť, že je v kontakte s ľudstvom a má priateľa“.

Posledné hodiny Abrahama Lincolna (Alonzo Chappel, 1868)

Lincolnov starší syn Robert Todd Lincoln pricestoval okolo 23:00, ale dvanásťročný Tad Lincoln, ktorý sledoval hru „Aladin“ v Groverovom divadle a dozvedel sa o atentáte na svojho otca vo Fordovom divadle, sa držal ďalej. Prišli minister námorníctva Gideon Welles a minister vojny Edwin M. Stanton. Stanton trval na tom, aby vzlykajúca Mary Lincolnová opustila izbu, a potom po zvyšok noci v podstate riadila vládu Spojených štátov z domu, vrátane riadenia lovu na Bootha a ďalších sprisahancov. Do domu nemala prístup verejnosť, ale aj napriek tomu bolo dovolené niekoľkých úradníkom a lekárom, aby Lincolnovi vyjadrili poctu.

Spočiatku bolo Lincolnovo dýchanie pomalé a stabilné. Neskôr mu jedno z očí natieklo a pravá časť jeho tváre stratila farbu. Maunsell Bradhurst Field v liste pre The New York Times napísal, že prezident potom začal „dýchať pravidelne, ale s námahou a nezdalo sa, že by bojoval alebo trpel“. Keď sa blížil k smrti, bol Lincolnov vzhľad „úplne prirodzený“ (okrem sfarbenia okolo očí). Krátko pred 7. hodinou sa Mary mohla ku Lincolnovi vrátiť a ako informoval Dixon, „opäť sa usadila k prezidentovi, pobozkala ho a nazvala ho každým milým menom.“

Lincoln zomrel 15. apríla o 7:22 hodine. Mary Lincolnová nebola prítomná. V jeho posledných chvíľach sa Lincolnova tvár upokojila a dýchal tichšie. Field napísal, že „nedošlo k nijakému zjavnému utrpeniu, žiadnym kŕčovým situáciám ... iba k zástave dýchania“.

Po Lincolnovej smrti sa viceprezident Johnson stal 17. prezidentom a v čase medzi 10. a 11. hodinou mu zložil prísahu hlavný sudca Salmon Chase.

Boothova úniková cesta

Do pol hodiny po úteku z Fordovho divadla rešielB ooth cez Navy Yard Bridge do Marylandu. Armádny strážnik sa ho pýtal, čo tam robí v týchto neskorých nočných hodinách; Booth povedal, že ide domov do neďalekého mesta Charles. Hoci po 21. hodine bolo pre civilistov zakázané prechádzať cez most, hliadka ho cezeň pustila. David Herold prešiel týmto mostom o necelú hodinu neskôr a stretol sa s Boothom. Po vyzdvihnutí zásob, ktoré boli predtým uložené v Surattsville, sa Herold a Booth vydali k Samuelovi A. Muddovi, miestnemu lekárovi, ktorý zistil, že Boothova noha je zlomená a dal mu na ňu dlahu. Neskôr pre Bootha Mudd vyrobil aj pár barlí.

Odmeny za nájdenie a dolapenie Johna H. Surratta, Johna Wilkesa Bootha a Davida E. Herolda

Po dni v Muddovom dome si Booth a Herold najali miestneho muža, ktorý ich priviedol do domu Samuela Coxa. Cox ich vzal k Thomasovi Jonesovi, sympatizantovi Konfederácie, ktorý päť dní schovával Bootha a Herolda v močiari Zekiah, kým mohli prekročiť rieku Potomac. Popoludní 24. apríla dorazili na farmu tabakového farmára Richarda H. Garretta v King George County vo Virgínii. Booth mu povedal, že je zraneným vojakom Konfederácie.

Dr. Todd napísal 15. apríla list svojmu bratovi, kde písal o fámach týkajúcich sa miesta, kde by sa Booth mohol pohybovať.

Dnes celé mesto smúti, takmer každý dom je čierny a nevidel úsmev žiadny úsmev, žiadny otvorený obchod a taktiež som videl mnohých silných mužov, ktorý plakali.

Honba za sprisahancami sa rýchlo stala najväčšou v histórii USA a zahŕňala tisíce federálnych vojakov a nespočetné množstvo civilistov. Operáciu osobne riadil Edwin M. Stanton, ktorý autorizoval odmeny vo výške 50 000 dolárov (ekvivalent 800 000 dolárov v roku 2019) za Bootha a 25 000 dolárov za Herolda a Johna Surratta.

Garrettova farma, kde Booth 26. apríla zomrel

Booth a Herold zostali na Garrettovej farme do 26. apríla, kedy na farmu prišli vojaci Únie z 16. pešieho pluku a farmu obkľúčili. Oznámili, že počas pätnástich minút stodolu zapália. Herold sa vzdal, ale Booth zvolal: „Nikdy ma nedostanete živého!“ Akonáhle toto vojaci počuli, stodolu zapálili. Booth sa rozbehol k zadným dverám, pričom v jednej ruke mal pušku a v druhej pištoľ. Ani z jednej zbrane však nevystrelil.

Seržant Boston Corbett sa prikradol za farmu k Boothovi a strelil ho tak, že mu prerušil miechu. Strela trafila Boothovu hlavu asi dva centimetre pod miestom, kam Booth zasiahol Lincolna. Booth bol vyvedený na schody stodoly. Vojak mu nalial do úst vodu, ktorú vypľul, pretože ju nebol schopný prehltnúť. Booth povedal vojakovi: „Povedz mojej matke, že zomriem pre svoju vlasť.“ Keďže nebol schopný hýbať končatinami, požiadal vojaka, aby mu zdvihol ruky pred tvár, a zašepkal svoje posledné slová: „Zbytočné ... zbytočné.“ O dve hodiny zomrel na verande Garrettovej farmy. Corbett bol pôvodne zatknutý za neuposlúchnutie príkazov, neskôr ho však prepustili a médiá i verejnosť ho väčšinou považovali za hrdinu.

Powell sa vo Washingtone nevyznal a bez služieb Davida Herolda sa tri dni túlal washingtonským ulicami, než 17. apríla našiel cestu späť do Surratovej krčmy. Detektívom, ktorí tam čakali, povedal, že bol kopáčom, ktorého si najala Mary Surrattová, ona ale poprela, že by ho poznala. Oboch zatkli. George Atzerodt sa skryl na farme svojho bratranca v Germantowne, Maryland, asi 40 km severozápadne od Washingtonu, kde bol 20. apríla zatknutý.

Zvyšných sprisahancov zatkli na konci mesiaca - okrem Johna Surratta, ktorý utiekol do Quebecu, kde ho ukryli rímskokatolícki kňazi. V septembri nastúpil na loď do Liverpoolu v Anglicku, kde zostal v katolíckom kostole Svätého Kríža. Odtiaľ sa nenápadne pohyboval po Európe, až sa pripojil k pápežskym zuávistom v pápežských štátoch. Priateľ z jeho školských čias ho tam začiatkom roku 1866 spoznal a dal vedieť vláde USA. Surratta zatkli pápežské úrady, podarilo sa mu však uniknúť za podozrivých okolností. Napokon ho v novembri 1866 v Egypte zajal agent USA.