Astrometria
Astrometria je oblasť astronómie, ktorý sa zaoberá meraním polôh a pohybov bodových zdrojov a teóriou vplyvov meniacich zdanlivú polohu objektov na oblohe. Predmetom astrometrie je aj teória meracích prístrojov používaných na určenie polôh hviezd, ako aj metódy, pomocou ktorých sa vyhodnocujú výsledky pozorovaní pri rozličných astronomických výskumoch. Na rozdiel od astrofyziky sa astrometria nezaoberá určovaním fyzikálnych charakteristík telies.
Podľa toho, či sa merajú polohy alebo pohyby nebeských objektov na sfére alebo v rovine (napr. na fotografickej platni), rozlišuje sa sférická a rovinná astrometria. Na určovanie polohy nebeského telesa sa používa súradnicová sústava. Takáto vzťažná sústava je definovaná aj nebeskými telesami. Obyčajne sa používa rovníková súradnicová sústava. Na jej definovanie treba uskutočniť absolútne, vzájomne nezávislé určenia rektascenzie a deklinácie väčšieho počtu hviezd (pozri fundamentálna hviezda), podľa možnosti rovnomerne rozložených po celej oblohe. Napriek tomu je aj taká sústava časovo premenná, lebo precesia a nutácia spôsobujú zmenu roviny rovníka a posun jarného bodu pozdĺž ekliptiky.
Polohu telies na oblohe ovplyvňuje aj pohyb Zeme (pozri aberácia, paralaxa) a vlastný pohyb hviezd. Jednou z hlavných úloh astrometrie je preto čo najpresnejšie určiť všetky zmeny polôh fundamentálnych hviezd. Súhrn veličín, ktoré sú potrebné na určovanie polôh, tvorí systém astronomických konštánt. Z porovnania polôh hviezd fundamentálnej sústavy v rozličnom čase sa dá zistiť ich vlastný pohyb. Pomocou radiálnych rýchlostí, ktoré sa určujú astrofyzikálnymi metódami, možno zistiť pohyb hviezd v priestore, čo tvorí základ výskumu dynamických pomerov v Galaxii. V úsilí získať čo najpresnejšie vlastné pohyby hviezd sa zaradili veľmi vzdialené, dokonca aj mimogalaktické objekty do fundamentálnej sústavy, pretože ich vlastný pohyb je zanedbateľne malý. Keďže svetelnosť týchto zdrojov je veľmi slabá, na presné určenie ich polôh sa používajú dlhofokálne ďalekohľady. Metódy, ktoré sa tieto merania polôh uskutočňujú, sa nazývajú metódy dlhofokálnej astrometrie, resp, dlhofokálnej fotografickej astrometrie, pri ktorej sa využívajú nové fotografické techniky vrátane emulzií. Popri optických metódach astrometrie vzniká nová oblasť, rádioastrometria, ktorá využíva vysokú presnosť určenia polohy rádiových zdrojov na oblohe pomocou rádiových interferometrov. Meranie polôh (pozícií) objektov na nebeskej sfére sa označuje aj ako pozičná alebo sférická astronómia.
