Arteterapia

Na Slovensku je situácia ohľadne arteterapie pomerne nejednoznačná. Štatút arteterapeuta nie je jednoznačne oficiálne ustanovený a rovnako nie je zhoda ani v jej definícii.

Oskár Kadlec definuje arteterapiu ako „terapiu pôsobením umenia na estetické city u duševne chorých – jej zložkami sú napríklad muzikoterapia a biblioterapia, poetoterapia, príp. použitie kresby, psychodiagnostika a i. Používa sa skupinovo ale aj individuálne ako pomocná hodnotiaca metóda s obrazným vyjadrením psychického stavu a odreagovaním, príp. redefiníciou vlastnej situácie.“

E. Kolibáš podľa systému členenia rehabilitácie v psychiatrii zaraďuje arteterapiu do kategórie kultúrno-rekreačných činností. Má vychádzať z potreby aktívneho odpočinku a obsahovať aktivity zvyšujúce úroveň vedomostí chorého. Okrem arteterapie, ako využitia výtvarných činností, do tejto skupiny patrí i biblioterapia a muzikoterapia.

Štefan Vašek definuje arteterapiu nasledovne: „Arteterapia je liečebné využívanie rôznych výtvarných prostriedkov a činností. V širšom zmysle sa arteterapia stotožňuje s pojmom kultúrna terapia, v ktorej ide o uplatňovanie viacerých umeleckých výrazových prostriedkov v liečbe (hudby, dramatizácie a pod.). V užšom zmysle v arteterapii ide o využívanie špecifických výtvarných postupov, metód a techník, známych z psychoterapie. Arteterapia v užšom zmysle plní nielen podpornú úlohu pri aplikácii iných liečebných metód, ale u niektorých porúch a chorôb, najmä v detskom veku, môže byť aj nosnou terapeutickou metódou. V tretej rovine sa pojem arteterapia používa pri označení výtvarných činností v terapeuticko-výchovnom procese v prevýchove, penitenciárnej praxi, rehabilitácii atď.“[1]

L. Joanidis (1973) rozdeľuje arteterapiu na kreatívnu, integratívnu, činnostnú, projektívnu a sublimačnú. Z hľadiska cieľov použitia jednotlivých techník možno potom hovoriť o abreaktívnych, stimulačných, interakčných, komunikatívnych, imaginatívnych, tematických arteterapeutických technikách.

Arteterapeutické sedenia sa uskutočňujú vo dvojici, v skupinovej práci, v rodinnej psychoterapii a poradenstve. Vo dvojici môže ísť o samostatnú prácu klienta, pacienta, chovanca, alebo i tvorbu s terapeutom, resp. poradcom. V skupinách a rodinných aktivitách možno aplikovať techniky spoločenskej alebo individuálnej práce členov rodiny, resp. skupiny. Výtvarný proces a výtvarné produkty poskytujú predovšetkým významný diagnostický materiál. Arteterapeutický proces spočíva nielen v terapeutovej interpretácii a rozbore prác klienta, ale aj sám proces výtvarnej tvorby má liečebný a korektívny potenciál, môže podporovať kontakt s terapeutom, aktivizovať klienta a uľahčovať jeho sebavyjadrenie. V arteterapii sa môžu využívať kresebné testy, testy farieb a iné pôvodné psychodiagnostické metódy. Výber výtvarných techník vyplýva z celkovej východiskovej koncepcie aplikovanej terapie.[1]

Ciele majú všetky terapeutické smery rovnaké, a to takpovediac veľmi zjednodušene – pomôcť klientovi. V spôsobe, akým mu pomáhať, sa už rozdeľujú na rôzne školy postavené na rozmanitých filozofických konceptoch. Najznámejšou vo svete a používanou asi najpočetnejšou skupinou terapeutov je arteterapia orientovaná psychoanalyticky. Psychoanalytický prístup vidí pôvod kreativity v osobnom konflikte. Takto orientovaní arteterapeuti zdôrazňujú význam raného detstva, sexuality a voľných asociácií. Psychické poruchy podľa nich vznikajú z nahromadeného napätia z nevyriešených konfliktov a frustrácie potrieb. Freudovi nasledovníci tento prístup ďalej rozvíjajú.

Veľmi rozšírenou je arteterapia vychádzajúca z analytickej psychológie C. G. Junga, ktorého filozofická koncepcia je postavená na pozorovaní archetypov – praobrazov, ktoré zohrávajú veľký význam v živote človeka. „Podľa neho je osobnosť človeka zložená z viacerých vrstiev, ktoré na seba pôsobia na troch úrovniach vedomia. Je to vedomie, osobné nevedomie a kolektívne nevedomie. Postupne sa vedomé a nevedomé vrstvy vedomia syntetizujú pomocou najdôležitejšieho archetypu – self – v procese uskutočňovania.“ (Šicková-Fabrici, 2002)
Jungiánski arteterapeuti používajú umenie ako prostriedok ku komunikácií s klientom.

Psychológ Alfred Adler inšpiroval vznik arteterapie na báze individuálnej psychológie.

I keď väčšina teoretických východísk súčasných arteterapeutov súvisí s modelmi jednotlivých psychoterapeutických škôl, že arteterapia nie je len jednou z foriem psychoterapie. V súčasnosti sa o autonómnom postavení arteterapie diskutuje. Arteterapia bola ovplyvňovaná všetkými známymi psychoterapeutickými smermi, ktoré v umení našli prostriedok vhodne dopĺňajúci terapiu.

1. Štefan Vašek a kolektív: Špeciálna pedagogika, terminologický a výkladový slovník (1994, s.18)

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.