Arnošt z Pardubíc

Pochádzal z vladyckej rodiny, ktorá dosiahla šľachtické postavenie. Bol najstarším zo štyroch synov Arnošta (z Hostinné a Pardubíc, † 1340/1343) a Adléty. Jeho otec pôsobil v kráľovských službách Jána Luxemburského ako purkgróf v Kladsku. Postupne nadobudol značný majetok, patrilo mu viacero statkov (medzi inými vlastnil od roku 1330 i usadlosť Pardubice, predchodkyňu dnešného mesta). Podľa jej názvu si zvolil i prídomok mena. Farnú školu navštevoval v Kladsku, potom pokračoval v štúdiách v Broumove a v Prahe. Univerzitné vzdelanie dosiahol v Taliansku, kde strávil štrnásť rokov na univerzitách v Bologni a v Padove; venoval sa štúdiu cirkevného práva a dosiahol hodnosť licenciára kanonického práva, čo bol titul oprávňujúci prednášať na univerzite. Svojím pôsobením sa zaslúžil o plodné kontakty s talianskymi humanistami (napr. s Francescom Petrarcom a talianskou kultúrou vôbec). Počas pobytu v Taliansku sa zoznámil s neskorším českým kráľom Karolom IV. Luxemburským.

Jeho vzostup na post najvyššieho duchovného predstaviteľa českého štátu začal začiatkom roka 1343. 5. januára 1343 zomrel pražský biskup Ján IV. z Dražíc a na jeho miesto pápež Klement VI. vymenoval 3. marca dekana svätovítskej kapituly v Prahe Arnošta z Pardubíc. Jeho voľba 28. pražským biskupom bola mimoriadne šťastným činom. Od toho času sa stal jedným z najvplyvnejších a najvýznamnejších politických radcov a osobným priateľom Karola IV. Jeho prezieravej taktike a diplomatickému talentu mohol cisár a český kráľ vďačiť za mnoho svojich politických úspechov. Vďaka tomu sa tešil veľkej Karolovej priazni a dôvere (v r. 1354 ho kráľ dokonca menoval správcom kráľovstva počas svojej neprítomnosti).

Vrchol Arnoštovej cirkevnej kariéry prišiel o rok neskôr. 30. apríla 1344 pápež Klement VI. svojou bulou Ex superne providentia maiestatis vyňal pražské biskupstvo z podriadenosti mohučského arcibiskupstva, Prahu povýšil na cirkevnú metropolu a pražské biskupstvo na arcibiskupstvo. Arnošt z Pardubíc sa stal súčasne jeho prvým arcibiskupom. Ďalšou bulou Romanus Pontifex vydanou 5. mája 1344 ustanovil pražskému arcibiskupovi právo pomazať a korunovať českých panovníkov. Zavŕšením právnych krokov k vytvoreniu samostatnej českej cirkevnej provincie bolo vydanie pápežskej buly 24. august 1344, ktorou bolo novému arcibiskupovi udelené pallium. Jeho slávnostné prevzatie a uvedenie do úradu sa konalo 21. novembra 1344 za prítomnosti kráľa Jána Luxemburského a jeho synov Karola a Jána Henricha. Po svojej intronizácii Arnošt z Pardubíc vysvätil litomyšlianského biskupa Jána.

Po nástupe do úradu sa pustil do reorganizácie cirkevnej provincie, čím položil základy jej správneho systému. V novembri 1349 zvolal provinčnú synodu, na ktorej vyhlásil cirkevný zákonník. Vymedzil kompetencie biskupského súdu a zriadil úrad generálnych vikárov. Svojou aktivitou podmieňoval fungovanie duchovenstva ako svojprávneho stavu nepodliehajúcemu zásahom svetskej moci. V čase nastupujúcej schizmy bol zástancom cirkevných reforiem. Dôkazom toho bola i jeho podpora náboženských reformátorov (napr. Jana Milíča z Kroměříža, priameho predchodcu Majstra Jána Husa).

K jeho veľkým zásluhám patrí založenie pražskej univerzity v roku 1348. Po jej zriadení sa stal jej prvým kancelárom.

Arnošt z Pardubíc bol osobne veľmi kultivovaný a vzdelaný človek. Bol známy ako príkladný kňaz, zbožný, bezúhonný a skromný muž. Veľmi dbal o pozdvihnutie cirkevného života v Čechách. Jeho zásluhou bolo založených viacero kostolov (v Prahe kostol Panny Márie Snežnej), kláštorov (v Jaroměři, Sadskej, Rokycanoch), ale i charitatívnych zariadení (nemocnice v Příbrami, Českom Brode). Jeho aktivity obsiahli i také oblasti ako zakladanie rybníkov či ovocných sadov.

Zomrel v posledný júnový deň roku 1364 v Roudnici, no pochovaný bol vo farskom kostole v Kladsku.

• Zdeňka Hledíková, Jana Zachová, Život Arnošta z Pardubic podle Valentina Krautwalda (Das Leben des Ernst von Pardubitz erzählt von Valentin Krautwald), Pardubice 1997, ISBN 80-86046-25-7
• Vilém z Hasenburka, Vita venerabilis Arnesti primi archiepiscopi ecclesie Pragensis / Život ctihodného Arnošta, prvniho arcibiskupa kostele pražskeho (lateinisch u. tschechisch), neu hg. von Česká křesťanská akademie, Prag 1994, ISBN 80-85795-12-4
• Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon, Band VI, Bautz-Verlag, 1993
• Franz Albert, Das Testament des Erzbischofs Ernst von Pardubitz, in: Glatzer Heimatblätter 1928, 81-86
• J. Polc, Ernst vom Pardubitz, in: Ferdinand Seibt, Lebensbilder zur Geschichte der böhmischen Länder, Bd. 3, 1978
• Arnestus von Pardubitz, Grafschaft Glatzer Buchring, Band 35
• V. Chaloupecký, Arnošt z Pardubic, I. arcibiskup pražský, Prag 1946
• J. K. Vyskočil, Arnošt z Pardubic a jeho doba, Prag 1947
• Václav Medek, Cesta české a moravské církve staletími, Prag 1982
• Jaroslav Kadlec, Přehled českých církevních dějin, 1, Rom 1987
• O. Lechner-U. Schütz, Mit den Heiligen durch das Jahr, Freiburg-Basel-Wien 1988
• J. Torsy, Der Große Namenstagskalender, 1997
• Die Grafschaft Glatz, Der Herrgottswinkel Deutschlands, Band V, Lüdenscheid 1968
• Dehio-Handbuch der Kunstdenkmäler in Polen Schlesien, Deutscher Kunstverlag 2005, ISBN 3-422-03109-X

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arnošt z Pardubíc

• Pečať Arnošta z Pardubic, pražského arcibiskupa, 1351
• Arnošt z Pardubic