Anton Marec

Narodil sa 11. augusta 1953 v Chlmci, obci na sútoku Kysuce a Váhu, ktorá dnes tvorí súčasť mesta Žilina. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole vyštudoval pedagogickú fakultu, kombinácia slovenčina - angličtina. Už predtým však pracoval ako nosič na Zbojnícku chatu v Tatrách a uskutočnil tam niekoľko pozoruhodných horolezeckých výstupov. Do hôr sa vrátil aj po skončení školy. Pracoval ako profesionálny člen Horskej služby, nosič, chatár (Chata pod Rysmi, Chata pri Zelenom plese, stará chata na Solisku) a horský vodca. V prelomových rokoch 1990 – 91 bol šéfredaktorom Tatranského dvojtýždenníka. Od roku 1993 podnikal v cestovnom ruchu. Vybudoval lyžiarske stredisko na Podbanskom, kde spolu s manželkou prevádzkoval aj lyžiarsku školu. V lete spolupracoval s britskými a americkými cestovnými kanceláriami a sprevádzal ich klientov na vysokohorských výstupoch v Tatrách. Svoje podnikanie, prinútený okolnosťami, aké nové pomery vytvorili na Podbanskom, ukončil roku 2012. Krátko nato odišiel do invalidného dôchodku.

Vo Vysokých Tatrách vykonal v lete i zime vyše tristo horolezeckých výstupov a niekoľko náročných lyžiarskych prechodov, liezol aj v Alpách, na Kaukaze a Pamíre.

Je autorom tridsiatich kníh, niekoľko z nich bolo vyznamenaných Cenou Literárneho fondu, Cenou pre detské knihy Bibiana či spolkovými cenami. Roku 2018 mu bola udelená cena Cena primátora mesta Vysoké Tatry.

Žije v Novom Smokovci, jeho synom je známy publicista Samuel Marec.

Svoju prvú poviedku uverejnil Anton Marec v časopise Vysoké Tatry ako dvadsaťročný. Neskôr pravidelne publikoval vo vtedy najčítanejšej víkendovej Pravde na nedeľu, jeho poviedky často vysielal aj Slovenský rozhlas. Knihou debutoval roku 1982, a to novelou Na hrebeni víchrica. V nej, podobne ako v spomínaných poviedkach či v desiatke nasledujúcich knižiek, svojráznym spôsobom a cez silné príbehy v exponovanom horskom prostredí zobrazil tatranský vysokohorský svet s jeho vlastnými pravidlami a morálnymi zákonmi, čo v kontexte vtedajšej slovenskej literárnej produkcie vyvolalo nekaždodenný ohlas u literárnej kritiky, no najmä u čitateľov. Postupne sa však jeho prózy (Na Solisko hviezdy nepadajú, Len popol vo vetre, Kruté safari) menia na záznam zásadných premien spôsobených silou kapitálu a ľudskej márnomyseľnosti, ktoré po roku 1989 neobišli ani Vysoké Tatry. Starý, ešte viacmenej autentický tatranských svet vytváraný sieťou osobných vzťahov ľudí s rovnakou skúsenosťou i životnými hodnotami, horské prostredie prinášajúce zážitky obohacujúce najmä ľudskú dušu, definitívne prestáva existovať, cena človeka už nespočíva v jeho skutkoch, ale vlastníctve majetku...

Na čo sa to menia Tatry? Najvýstižnejšie o tom vari vypovedá podtitul knižky vydanej roku 2010 – Ako sa národný park mení na lunapark.

Okrem poviedok a noviel sa Anton Marec snažil zachytiť svet hôr však aj v niekoľkých knižkách tzv. literatúry faktu.

Neskôr sa dominantnou témou Antona Mareca stáva kraj pod Tatrami, teda Spiš, najmä jeho história. Na jej interpretáciu si zvolil svojský žáner – kombináciu reálnych historických udalostí s povesťami a legendami. Aj tu však, podobne ako v knižke o tatranských názvoch či názvoch spišských obcí, na pozadí prísne etymologických rozborov starých miestopisných názvov otvára ich doteraz netušené významy a tak trochu aj nový pohľad na už desaťročia rovnako interpretovanú históriu tohto kraja.

Okrem nižšie uvedených kníh napísal Anton Marec v osemdesiatych rokoch aj niekoľko rozhlasových hier. Dramatizáciu knižky Spišské povesti s uvádzalo Spišské divadlo s pozoruhodným úspechom v rokoch 2015 – 2018.

• Slovník slovenských spisovateľov