Ankylosaury
Ankylosaury (lat. Ankylosauria) bola skupinou menších až veľmi veľkých bylinožravých dinosaurov s kosteným brnením tela, hojných počas obdobia kriedy. Ankylosaury nie sú známe z hromadných pozostatkov, poznáme však pomerne veľký počet ich rodov, čo svedčí o živote osamote, alebo v malých skupinách.
| Ankylosauria | |||
 Euoplocephalus | |||
| Vedecká klasifikácia | |||
|---|---|---|---|
| Vedecký názov | |||
| Ankylosauria Osborn, 1923 | |||
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |||
| |||
- Pozri aj pravé ankylosaury.
Znaky
Zástupcovia Ankylosauria sa vyznačovali robustnou stavbou tela, mocnými kosťami, širokou postavou a krátkymi nohami. Zuby mali jednoduché, pomerne malé a slabé. V zhrubnutej koži chrbta, vrchnej strany krku a chvosta mali zasadené rady kostených štítov, medzi ktorými sa nachádzali rady menších štítkov. Obrnenú mali dokonca aj lebku, ktorú chránili kostené pláty.
Vývoj
Najstaršie známe pozostatky pripísané ankylosaurom pochádzajú zo začiatku jury (Bienosaurus), kedy boli medzi obrnenými dinosaurami hojné primitívne tyreofory ako Scelidosaurus. Systematické zaradenie týchto pozostatkov je však problémové. Najstaršie isté ankylosaury pochádzajú zo strednej jury, no všetko to boli vzácne primitívne formy bez istého konkrétneho zaradenia. Neskôr, koncom jury, už dokázateľne existovali malí zástupcovia čeľadí Nodosauridae aj Polacanthidae, ktoré začiatkom kriedy predstavovali pomerne dôležitú súčasť fauny veľkých dinosaurov. Počas spodnej kriedy sa tiež zjavila čeľaď Ankylosauridae, ktorá koncom spodnej kriedy nahradila Polacanthidae.
Systematika
Ankylosauria vytvára so sesterskou Stegosauria (platňchrbté dinosaury) skupinu Thyreophora, ktorá je radená medzi vtákopanvé dinosaury (Ornithischia). Ak vynecháme primitívne formy (napr. Minmi), delí sa na tri podskupiny:
Nodosauridae
Nodosauridae (napr. Edmontonia alebo Sauropelta) bola primitívnejšia, celosvetovo rozšírená čeľaď ankylosaurov. Tieto dinosaury mali slabšie brnenie než ich príbuzní, zložené zo štítkov a z dopredu smerujúcich krčných, či plecových ostňov (vyvinuté najmä u vyspelých druhov). Najväčšie ostne pokrývali teda prednú polovicu trupu, kým chvost bol, zdá sa, menej chránený. Stavba končatín nodosauridov svedčí o schopnosti pritlačiť sa k zemi, aby chránili zraniteľné brucho.
Polacanthidae
Polacanthidae (napr. Polacanthus) je čeľaď zatiaľ známa iba zo severnej pologule. Jej zástupcovia mali bedrá chránené veľkou kostenou platňou, kým prednú polovicu trupu a chvost im chránili dlhé ostré ploché ostne. Na konci chvosta podľa všetkého nedisponovali ani malým kosteným kyjom, ako sa voľakedy predpokladalo. Polacanthidae je známa od začiatku vrchnej jury, najväčší úspech dosiahla počas spodnej kriedy, pričom pred začiatkom vrchnej kriedy vymrela.
Ankylosauridae
Ankylosauridae je skupinou vyspelých ankylosaurov, ktorých pozostatky sa doteraz našli iba na severnej pologuli. Kostené brnenie ankylosauridom netvorili pláty, ale tupé kostené ostne rôznych veľkostí, kostené hrče alebo mix oboch typov. Zástupcovia tejto skupiny mali široké lebky i zobáky (čo naznačuje menej vyberavé spásanie oproti Nodosauridae a Polacanthidae s úzkmi čeľusťami) a charakteristický ťažký kostený kyj na konci chvosta. Zo zadnej časti lebky im vyrastali smerom dozadu krátke tupé rohy so širokou základňou. Ich lebky chránili zrastené kostené pláty, pričom podaktoré rody mávali kostené aj očné viečka! Zuby neboli ankylosauridom veľmi potrebné, a tak ich mávali pomenej, niektoré formy dokonca zuby úplne stratili. Ďalej mávali zložitý systém nosných dutín, ktorý pomáhal vydávať zvuky a chladiť aj zvlhčovať suchý púštny vzduch, keďže početné rody obývali polopúštne a púštne oblasti (mnohé nálezy sa dobre zachovali práve vďaka tomu, že daný ankylosaurid zahynul počas piesočnej búrky). Rozoznávame dve podskupiny – Shamosaurinae a Ankylosaurinae (napr. Euoplocephalus). Shamosaurinae je menšou a primitívnejšou z nich.
Použitá literatúra
- Carpenter, K. 2001. Phylogenetic analysis of the Ankylosauria. In: Carpenter, K. (Ed.). The Armored Dinosaurs. Bloomington: Indiana University Press. Pp. 454 – 483.
Pozri aj
Iné projekty
