Ainur

Spev Ainulindalë v knihe Silmarillion rozpráva o Hudbe Ainur pred trónom Eru Ilúvatara, stvoriteľa. Po jej skončení Eru ukázal Ainur ich Hudbu vo viditeľnej podobe – vznik sveta, jeho utváranie a jeho dejiny: zrod elfov (Prvorodených) a ľudí (Druhorodených). Pretože niektorí z Ainur si tento zjavený svet zamilovali, vyslal Eru do prázdnej Nehynúci Plameň a predtým zjavený svet na samom počiatku Hudby sa stal skutočnosťou.

Mnohí z Ainur zostúpili do tohto sveta a začali ho utvárať podľa toho, čo si zapamätali z Hudby a z jej zviditeľnenia, ktoré im Eru ukázal. Žiadny si však nepamätal celú Hudbu, a tým ani celú podobu sveta od počiatku až do konca. Hovorí sa, že predovšetkým ľudia, ktorí tvorili tretiu tému Hudby, neboli z väčšej časti vo vízii Ainur obsadení, a utvárajú si teda svoj osud nad rámec Hudby.

Medzi tými Ainur, ktorí zostúpili do Ardy a začali uskutočňovať videnie Hudby, boli niektorí z najmocnejších medzi Ainur – tí sú nazývaní Valar – Páni osudy Ardy. Menší duchovia, ktorí zostúpili do Ardy súčasne s nimi, alebo neskôr, sú nazývaní Maiar.

V Hudbe Ainur je jasne badateľný vplyv kresťanstva: Ilúvatar je Boh stvoriteľ a Ainur zodpovedajú anjelom. Dokonca aj Melkorov pád pripomína pád archanjela Lucifera. Ainur sú čisto duchovné bytosti; len tí, ktorí vstúpili do Ardy a ich moc bola uzavretá do sveta, na seba vzali podobu a farbu. Ainur však majú pohlavia, delia sa na mužov a ženy, a podoba, ktorú na seba berú, to len zvýrazňuje. Pretože boli do sveta pritiahnutí láskou k Ilúvatarovým deťom, väčšinou na seba berú podobu, ktorá ich pripomína, až na majestát a nádheru.

Vo zvyšku Tolkienovej mytológie pripomínajú Valar a Maiar skôr bohov, titánov a démonov polyteistických náboženstiev, či pohanské božstvá z Olympu a Asgaardu. Pôvodne bola táto povaha ešte zrejmejšia. V Knihe stratených povestí sú Valar nazývaní bohmi a na priamu otázku námorníka Eriola: "Sú to bohovia?" mu elf Lindo odpovedá, že áno. Sú ovládaní emóciami, ich činy sú niekedy neuvážené a robia bezprostredné chyby. Keď sa napríklad zástupcovia elfov prídu poradiť o Melkových (v Silmarillione Melkor) klamstvách, Manwë neprešetrí riadne udalosti a potrestá obe strany; neskôr ľud Valar v hneve zabije Melkovho posla. V Silmarillione Tolkien tento koncept opustil, tu sa len hovorí, že ľudia ich často nazývali bohmi, a rad príbehov bol zmenený, aby činy Valar lepšie zodpovedali ich vznešenosti. Určitá podobnosť s pohanskými bohmi ale stále zostáva. Valar aj Maiar bojujú nielen kúzlami, ale aj fyzickými zbraňami, a hoci sú nesmrteľní a môžu chodiť "neodetí" telom, zranenie či smrť tela pre nich nie je nič príjemné. Maiar môžu v takomto prípade tak zoslabnúť, že už nie sú schopní vytvoriť si novú podobu (v prípade Saurona aj Sarumana išlo okrem straty tela aj o oslabenie iným spôsobom).

Maia Melian má s Elu Thingolom, vodcom Sindar, dcéru Lúthien, čo je úplne výnimočné; v Silmarillione ide o jediný takýto prípad. V jeho raných verziách, Knihe stratených povestí, však mali deti aj Ainur medzi sebou. Dievča Nielíqui tam bola dcérou Oromëho a Vane, Melko mal s Ulbandi syna Kosomota (neskorší Gothmog, Pán balrogov), Oromë a Nessa boli deťmi Aulëho a Palúrien (Yavanny), potomkami Manwëho a Vardy mali byť Fionwë-Úrion (neskorší Eönwë, Manwëho herold) a Erinti (neskoršia Ilmarë, služobnica Vardy). V ďalších verziách však bola idea „detí Valar“ opustená.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ainur na českej Wikipédii.