Ainuovia

Niektoré prvky kultúry Ainuov vychádzajú z pravekej kultúry Jōmon.[2] Tradičné oblečenie Ainuov sa rozdeľuje na 2 typy: pracovné a slávnostné. Slávnostné oblečenie je nosené výhradne počas festivalov, náboženských rituálov a podobných príležitostí. Je bežne vyrobené z textílie z lyka a ozdobené rôznymi vzormi v závislosti od oblasti. Tieto vzory sa dedia z matky na dcéru a majú slúžiť na odháňanie zlých duchov.[4] Niektorými zo vzorov sú napríklad Moreu a Aiushi.[4] Jedným z ďalších prvkov kultúry Ainuov sú husté brady u mužov a tetovania tváre u žien.[2]

Ainuovia svoju kultúru, tradície a filozofiu zachovali v ústnej podobe, keďže ich jazyk pôvodne písanú formu nemal.[4] Ústnou formou sa šírili aj príbehy nazývané Yukar.[5] Väčšina, ktorá sa zachovala dodnes sú dielom misionárky a epickej poetky Imekanu (japonským menom Kannari Matsu ; 金成 マツ). Ide o prepis príbehov, ktoré Imekanu prerozprávala jej matka.[6]

O zachovanie vytrácajúcej sa kultúry Ainuov sa pokúša centrum Sapporo Pirka Kotan, ktorého názov v jazyku Ainuov znamená Krásna dedina v Sapporo.[7][8] Bolo otvorené v roku 2003 a ide o prvé centrum tohto typu v Japonsku.[9] Okrem výstav sa tu organizuje napríklad kultúrny festival Inkar-us-pe a rôzne workshopy, ako napríklad workshop zameraný na výrobu hudobného nástroja mukkuri.[8] Najnovším projektom zameraným na zachovanie kultúry Ainuov je "Symbolický priestor pre etnickú harmóniu" v Shiraoi, ktorého otvorenie bolo z apríla 2020 presunuté z dôvodu pandémie Covid-19.[9]

Tradičným náboženstvom Ainuov je animizmus, viera v bohov a duchov nazývaných Kamuy, ktorí dokážu v rôznych podobách navštíviť svet ľudí (v jazyku Ainuov: Ainu mosir). V tomto náboženstve je všetko považované za určitú podobu Kamuy, preto je najdôležitejším prvkom tejto filozofie žiť v harmónii s prírodou.[2][4]

Asi najvýznamnejší rituál sa nazýval Iyomante. Trval niekoľko rokov a zahŕňal chytenie mláďaťa medveďa, o ktoré sa komunita starala ako o člena rodiny. V určitom veku bol medveď rituálne zabitý. Nešlo však o obetovanie. Ainu verili že zabitím umožnia duchovi, ktorý prišiel do sveta ľudí v podobe medveďa, vrátiť sa späť do sveta bohov. Tento duch mal potom adoptívnej komunite priniesť šťastie za predpokladu, že sa oň počas života dobre starali.[2][10][4]

Jazyk Ainuov (Ainu Itak) sa delí na 3 hlavné dialekty, Sachalinký, Kurilský a dnes jediný zachovaný Hokkaidský.[11] Tento kriticky ohrozený jazyk nemožno s istotou zaradiť do žiadnej jazykovej rodiny. Podľa prieskumu z roku 2006 z 23 782 Ainuov týmto jazykom hovorí len 304. 4,6% z nich hodnotia svoju úroveň dostatočnú pre výučbu daného jazyka. Faktom však je, že mnoho Ainuov svoju identitu skrýva a tým sú výsledky skreslené.[12] Mnoho názvov miest na ostrove Hokkaido vychádza z jazyka Ainuov. Jedným z nich je mesto Sapporo, ktorého názov vychádza zo slov sat (suchý), poro (veľký) a pet (rieka), podľa rieky Toyohira pretekajúcej týmto mestom.[9]

Ainuovia zvykli so susediacimi Japoncami obchodovať. Po Obnove Meidži (rok 1868) sa však ich vzťahy výrazne zhoršili, keď Japonci začali osídľovať oblasti Hokkaida. Následkom tohto boli Ainuovia nútení sa presťahovať z ich pôvodných sídiel, zväčša na teplom pobreží, do neúrodných hornatých oblastí v stredozemí ostrova. Keďže stratili možnosť rybolovu a lovu jeleňa ako spôsobu obživy, museli sa zamerať na poľnohospodárstvo. Ďalej bolo vyžadované, aby si Ainuovia prisvojili japonské mená, rozprávali japonským jazykom a ich kultúra vrátane významného rituálu Iyomante im bola postupne odobratá.[9] Ďalším zdrojom diskriminácie bol vzhľad Ainuov, ktorý nebol typický pre východoázijské národy. V neskorom devätnástom storočí vznikali z mnohých dôvodov teórie o chlpatosti Ainuov ako súčasť japonskej pseudovedy. Niektoré napríklad tvrdili, že Ainuovia sa rozmnožovali so zvieratami, čo viedlo k narodeniu chlpatých detí. Tieto myšlienky podporovali urážlivé označenie ‘’chlpatý Ainu’’ a ospravedlňovali diskrimináciu. Mnohí Ainuovia preto tajili svoje korene.[2] Následky diskriminácie možno pozorovať i dnes. Veľká časť populácie Ainuov patrí medzi tých najchudobnejších obyvateľov. Len 17,4% z nich dosiahlo vysokoškolské vzdelanie (japonský národný priemer 38,5 %).[3]