Abesínska mačka

Abesínske mačky sú charakteristické najmä nezameniteľným sfarbením srsti. Typickým znakom je kresba, tzv. ticking. Spočíva v zvláštnom zafarbení chlpu a po prvýkrát bola definovaná v chovateľských kruhoch zajacov. Každý chlp obsahuje dva až tri prúžky. Svetlé prúžky sa striedajú s tmavými a dávajú plemenu typický prírodný vzhľad. Je to zjavné najmä pri tradičných farbách sorrel a divokom sfarbení (farba podobná farbe divého králika).

Plemeno má stredne veľké a svalnaté telo, dlhé a štíhle končatiny s oválnymi tlapkami. Chvost je dlhý, široký v mieste nasadenia, zbiehajúci sa do špičky.[2] Mal by ladiť s telom mačky.

Abesínska mačka má guľatú hlavu klinovitého tvaru, veľké, ďaleko od seba posadené uši, dlhý krk. Výrazné oči mandľového tvaru môžu byť jantárovo žlté, zelené alebo orieškové.[2] Uznané zafarbenie srsti je hnedočervená, modrá, čokoládová, strieborná lila, žltohnedá, červená, krémová a pridružené farby korytnačinovej, uprednostňuje sa však prírodné zafarbenie s tmavými špičkami na chlpoch. Biela farba sa toleruje na brade a nozdrách.

Abesínske mačky sú temperamentné, sebavedomé, zvedavé a hravé. Veľmi rady sa šplhajú; táto ich vášeň by mala byť dostatočne uspokojená rozličnými škrabadlami a odpočívadlami, inak hrozí poškodenie zariadenia bytu. Neznášajú samotu a vyžadujú značnú pozornosť svojich majiteľov. Nie sú neprimerane hlučné a obľubujú telesný kontakt.

Niektoré jedince majú vrodený talent otvárať dvere, aportovať predmety a rady sa učia rôzne kúsky. Väčšina rada cestuje.

Srsť tejto nevyžaduje veľkú starostlivosť, postačuje vyčesanie raz za týždeň. Niektorí chovatelia používajú kefu s krátkymi štetinami, iní dávajú prednosť hrebeňu s jemnými zubami, prípadne hladia srsť vlhkými rukami v proti smere rastu a potom ju uhladia v smere rastu. Tým sa odstránia odumreté chlpy a udržuje sa napätie v koži.

Pravidelnú návštevu veterinára si vyžaduje starostlivosť zuby a ďasná, pretože plemeno je náchylné na zápaly a tvorí sa u nich zubný kameň.

Prvé záznamy o abesínskych mačkách pochádzajú z roku 1896. Do roku 1905 bolo evidovaných 12 záznamov, z ktorých 6 z registrovaných zvierat malo niektorého z rodičov neznámeho. Až v roku 1929 existoval dostatočný počet jedincov na to, aby sa mohol založiť prvý Abyssinian Cat Club a mohol sa zostaviť prvý štandard.

Dve svetové vojny napáchali škody na chove všetkých plemien a chov abesínskych mačiek nebol výnimkou. Už po prvej svetovej vojne bola chovateľská základňa zdecimovaná a po druhej žilo už len niekoľko chovných jedincov. Záujem o toto plemeno stúpol až v 50. rokoch 20. storočia.

V 70. rokoch 20. storočia utrpel chov abesínskych mačiek v USA. Zmenšujúci sa počet chovných zvierat zapríčinil výskyt rozličných genetických ochorení, ako napr. ochorenie obličiek, zubov a ďasien. Organizácia CFA (The Cat Fanciers' Association, Inc.) teda povolila prikríženie cudzej krvi, aby sa tak zachránilo plemeno pred vyhynutím. Dnes je kríženie s inými, hoci príbuznými plemenami (napr. somálskymi mačkami) zakázané.