Žilnatina (rastlina)

Žilnatina (venatio), niekedy nazývaná nervatúra, je systém ciev (žiliek) v listoch rastlín nadväzujúci na stopku. Ich úlohou je privádzať živiny a mechanicky spevňovať list, vytvára jeho rebrovanie. Sú často vystužené sklerenchýmom. Ovplyvňuje tvar čepele a je dôležitým vodidlom pri rozlišovaní listov.

Najpôvodnejšia vejárovitá žilnatina – ginko dvojlaločné
Bežná perovitá žilnatina – u dvojklíčnolistových najbežnejšia

Opis

Veľa listov je žilnatinou prestúpených úplne. Žilnatinou, t.j. cievnymi zväzkami vodivého rastlinného pletiva, sú živiny roznášané omnoho rýchlejšie, než priamo medzi bunkami. Zo stonky vedú do listu minerálne látky a v opačnom smere sa odvádzajú asimiláty (sacharidy). Často možno pohľadom rozlíšiť hlavné rebro a postranné žilky rôzneho radu. Primárne, hlavné žilky bývajú niekedy prepojené komisurálnymi žilkami (napr. pri lipnicovitých (Poaceae), sekundárne žilky vyššej úrovne sú prepojené anastomoznými spojkami. Konečné rozvetvenie v jemných žilkách je veľmi zjednodušené a obsahuje často len tracheidy, ktoré končia slepo.

Štruktúra jemných žiliek medzi rebrami, vytvorenými primárnymi a sekundárnymi žilkami, je zložená zo siete mnohouholníkovitých častí veľmi rozličného tvaru. Ak vytvárajú žilky vyšších radov hustú sieť, hovoríme o sieťovitej žilnatine.

Podľa prítomnosti a nápadnosti žiliek možno listy rozdeliť na:

  • bezžilné – napr. drobuľka (Wolffia)
  • skrytožilné – napr. tučnolistovité (Crassulaceae)
  • jednožilné – napr. ihličnany (Pinopsida)
  • viacžilné – väčšina krytosemenných (Magnoliophyta)[1][2][3]

Rozdelenie[4]

Vo všeobecnej praxi sa jednotlivé druhy žilnatín odlišujú a sú pomenované podľa usporiadania hlavných žiliek. Neexistuje typ žilnatiny, ktorý je presne priradený jednoklíčnolistovým alebo dvojklíčnolistovým rastlinám, existujú len typické. Rozdeľujú sa takto:

Najpôvodnejšia
  • Vejárovitá žilnatina (venatio dichotoma) – Zo stredu bázy čepele listu sa rozbiehajú žilky vejárovito usporiadané, ktoré sa ďalej vejárovito vetvia. Jednotlivé žilky nie sú navzájom prepojené. Je to žilnatina najpôvodnejšia, vyskytuje sa u niektorých sladičorastov a ginko dvojlaločného (Ginkgo biloba).

Tejto žilnatine s neprepojenými žilkami sa hovorí otvorená žilnatina (venatio aperta), všetky ostatné sú uzavreté žilnatiny (venatio conjucta).

Typické pre jednoklíčnolistové
  • Rovnobežná žilnatina (venatio parallelodroma) – je tvorená niekoľkými podobne hrubými žilkami vedenými takmer v celej dĺžke vedľa seba rovnobežne od bázy čepele listu až po vrchol, napr. lipnicovité (Poaceae) a šachorovité (Cyperaceae).
  • Vrcholovo súbežná žilnatina (venatio acrodroma) – je tiež vytvorená niekoľkými podobne hrubými žilkami, ktoré od bázy čepele listu sa rozbiehajú oblúkovito do strán a pred vrcholom sa opäť spájajú, napr. vstavačovec (Dactylorhiza)

Typické pre dvojklíčnolistové
  • Perovitá žilnatina (venatio pinnata) – v osi čepele listu prebieha hlavná žilka od ktorej sa na obe strany vetvia žilky primárne, tie sa ďalej vetvia rovnakým spôsobom na žilky sekundárne atď., najbežnejšia u dvojklíčnolistových rastlín.
  • Dlaňovitá žilnatina (venatio palmata) – z takmer jedného miesta pri báze čepele listu sa lúčovito rozbiehajú hlavné žilky, ktoré sa ďalej vetvia, napr. javor (Acer).
  • Odnožená žilnatina (venatio pedata) – z jedinej hrubej žilky odnožuje na vonkajšiu stranu vždy len jedna tenšia žilka napr. čemerica (Helleborus)[2][3][5][6]

Evolúcia

Žilnatina je z celého listu najtrvanlivejšia časť, často sa nachádza aj pri archeologických nálezoch a pomáha spätne určovať fosílne rastliny. Z nálezov z geologického obdobia spodnej kriedy možno určiť, že najpôvodnejšie listy dvojklíčnolistových rastlín boli jednoduché, celokrajné. Súčasne s primitívnym dvojklíčnolistovým typom listov boli nájdené aj drobné listy so znakmi jednoklíčnolistových rastlín. Pokiaľ skutočne prináležia jednoklíčnolistovým, boli tieto línie separované minimálne už v spodnej kriede.[3]

Galéria
  • Rovnobežná žilnatina – list psinčka
  • Vrcholovo súbežná žilnatina – vstavačovec Fuchsov
  • Dlaňovitá žilnatina – javor horský
  • Odnožená žilnatina – čemerica zelená

Referencie
    • ČERNOHORSKÝ, Zdeněk. Základy rostlinné morfologie. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1967. (po česky)
  2. Encyklopedie rostlin – žilnatina listů [online]. Václav Kubíček, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  3. Fylotaxe [online]. Jihočeská universita v Českých Budějovicích, Přírodovědecká fakulta, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  4. Slovenské názvy žilnatín sú podľa - Terminologického slovníka biológie rastlín
  5. Botanický slovník, Žilnatina [online]. Wendys, Zdeněk Pazdera, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  6. Slovník pojmů [online]. Mendelova univerzita v Brně, Agronomická fakulta, [cit. 2010-11-28]. Dostupné online. (po česky)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Žilnatina (botanika) na českej Wikipédii.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.