Židovský národný fond

Židovský národný fond bol založený v roku 1901 na piatom Svetovom sionistickom kongrese vo švajčiarskom Bazileji na základe návrhu nemeckého židovského matematika Cvi Hermanna Šapiru podporovaného Theodorom Herzlom.[3] Význam hebrejského názvu ŽNF (Keren kajemet le-Jisrael) pochádza ztalmudického výroku o dobrých skutkoch: „z ktorých ovocia človek je na tomto svete, ale ktorých základ zostáva [ha-keren kajemet] na svete, ktorý príde.“[4] Podľa Kruppa „všetci priekopníci sionizmu, ako Moses Hess, Juda Alkalaj, Cvi Hirsch Kalischer a Leon Pinsker, totiž myšlienku sionizmu spojovali s uskutočnením sociálnych prikázaní starých židovských zákonov. A Židovský národný fond mal tieto ideály previesť do praxe.“[5]

Poštová známka vydaná Židovským národným fondom v roku 1915 znázorňuje starý bazén v kibuci Gan Šmuel

Zriadenie ŽNF znamenalo začiatok podpory výkupu pozemkov pre židovský ľud, ale aj zalesňovacieho úsilia zo strany židovskej diaspory. V roku 1909 zohral ŽNF kľúčovú úlohu pri založení Tel Avivu.[3] Neodmysliteľnou súčasťou podpory ŽNF a zbierok sa stali Modré krabice, malé modré plechové pokladničky (známe v jidiš ako puške). Tie sú s ŽNF späté prakticky od jeho začiatku a v medzivojnovom období (medzi prvou a druhou svetovou vojnou) sa ich v domácnostiach po celom svete nachádzalo zhruba milión.[3] Od roku 1902 až do konca 40. rokov predával ŽNF vlastné poštové známky, aby tak výťažkom z predaja získal peniaze na nákup pôdy a zalesňovanie. Počas krátkeho obdobia v máji 1948 sa poštové známky ŽNF používali ako poštové známky pri prechode z palestínskych na izraelské.[7]

Prvú parcelu s rozlohou 200 dunamov (18 hektárov), východne od Chadery, daroval ŽNF v roku 1903 ruský sionistický vodca Isaac Leib Golberg z Vilniusu (na tomto pozemku neskôr vyrástol olivový háj).[8] Prvou zakúpenou pôdou boli parcely zaobstarané v roku 1904 v Galilei (o dvadsať rokov neskôr tu vyrástol kibuc Kfar Chitim, doslova „Dedina zrna“).[6] V roku 1921 dosiahla rozloha pozemkov, ktoré vlastnil ŽNF celkom 100 km² a o šesť rokov neskôr to bolo už 200 km². Ku koncu roku 1935 vlastnil ŽNF celkom 362 km² pozemkov, na ktorých sa rozkladalo okolo 108 židovských sídiel. V roku 1939 žilo na pozemkoch ŽNF 10 % židovskej populácie mandátnej Palestíny. V čase, kedy zanikol britský mandát, vlastnil ŽNF už 936 km².[9] V roku 1948 vlastnil ŽNF 54 % územia ovládaného Židmi,[10] alebo inak povedané, o niečo menej než 4 % vtedajšej Palestíny.[11] V rokoch 1923–1941 fondu predsedal Menachem Usiškin. Výmera pozemkov kontrolovaných Židovským národným fondom počas jeho predsedníctva vzrástla z 22 000 na 561 000 dunamov (z 22 na 561 kilometrov štvorcových).[12]

Les Mučeníkov vysadený v okolí Jeruzalema je príkladom zalesňovania v 50. rokoch. Zároveň je pamätníkom obetí holokaustu.

Okrem výkupu pozemkov na osídľovanie sa fond zaoberal aj zalesňovacími prácami. Zalesňovacie úsilie začalo v roku 1928, kedy sa začali vysádzať prvé lesy, a to Balfourov a Mišmar ha-Emek. V 50. rokoch prebiehalo veľké zalesňovanie v hornej Galilei a v okolí Jeruzalema bol založený les Mučeníkov, ktorý je pamätníkom obetiam holokaustu.[3] Na výkupoch pozemkov, ich osídľovaní, prípadne zalesňovaní sa od 30. rokov 20. storočia podieľal vo funkcii predáka ŽNF Josef Weitz, ktorý v týchto aktivitách pokračoval aj po vzniku štátu. Šlo napríklad o vysušenie Chulského jazera.[13] V roku 1966 na Weitzovo naliehanie začala výsadba lesu Jatir, ktorý bol situovaný na pomedzí Hebronských hôr a púšte Negev. Projekt zalesnenia púštnej krajiny bol v tom čase spochybňovaný. Po polstoročí ale vedci preukázali, že jatirský les výrazne zmenil klímu a kvalitu ovzdušia v tomto regióne.[14]

Už od počiatkov ŽNF bolo jeho politikou pôdu radšej dlhodobo prenajímať, než predávať. V charte ŽNF sa uvádza: „Od prvých nákupov pozemkov v Erec Jisrael začiatkom 20. storočia pre židovský ľud a v mene židovského ľudu, slúžil ŽNF ako správca pôdy židovského ľudu; začal a zmapoval rozvojové práce, ktoré umožnia židovské osídlenie od hraníc na severe až po hranicu s púšťou Aravu na juhu.“[15]

Modré pokladničky na dary distribuoval ŽNF takmer od svojho začiatku. Umiestňovali sa do obchodov, úradov, predsiení synagóg aj súkromných domov.[6] Vďaka veľkému rozšíreniu sa stali jedným z najznámejších symbolov sionizmu.

Pokladnička Židovského národného fondu sa v rozličných prevedeniach stala neodmysliteľným symbolom sionistického úsilia v Palestíne a Izraeli ako aj ŽNF samotného. Táto bola vyrobená k stému výročiu založenia ŽNF.

Nápad s pokladničkou pochádza od bankového úradníka Chajima Kleinmana z Nadvorne v Haliči (dnešná Ukrajina), ktorý vo svojej kancelárii umiestnil modrú krabičku s nápisom „Keren le'umit“ a navrhol, aby podobnú pokladničku distribuoval ŽNF. Prvé masovo vyrábané pokladničky sa prvý raz distribuovali v roku 1904.[16] Kleinman navštívil mandátnu Palestínu v 30. rokoch a plánoval uskutočniť aliju, ale zahynul počas holokaustu.[16] Sionistický vodca Menachem Usiškin napísal, že „Minca, ktorou dieťa prispeje alebo získa na odkúpenie pozemkov, nie je dôležitá sama osebe; nie je to ono dieťa, ktoré dáva Keren kajemet, ale skôr fond, ktorý dáva dieťaťu oporu a vznešené ideály po všetky dni jeho života.“[16]

Pokladničky ŽNF mali rôzne tvary a veľkosti. Niektoré sa vyrábali skladacie v podobe plochej obálky (vošlo sa však do nich len malé množstvo mincí), niektoré americké pokladničky boli valcovité, nemecké sa zase vyrábali z plechu a boli vytvarované do podoby viazanej knihy.[16] ŽNF mal aj tzv. Zlatú knihu, do ktorej sa zapisovali mená veľkých darcov.[6]

V Izraeli vyšli známky znázorňujúce modrú pokladničku v rokoch 1983, 1991 a 1993.[16]

Pokladničky mali rôzny vzhľad

Po vyhlásení izraelskej nezávislosti v roku 1948 prebiehala diskusia ohľadom budúcnosti ŽNF. Izraelská vláda ho chcela pôvodne rozpustiť, ale keď Valné zhromaždenie OSN schválilo rezolúciu číslo 194 vyzývajúcu, aby sa arabským utečencom umožnil návrat späť do svojich domovov, javil sa ŽNF ako mechanizmus, pomocou ktorého by mohla byť pôda, predtým vlastnená a opustená Arabmi, legálne odkúpená Židmi. Opustenú pôdu niekdajších arabských vlastníkov preto začal predávať ŽNF. K 27. januáru 1949 sa predalo 1 000 km² tejto pôdy (z celkových 3 500 km²) ŽNF za cenu 11 miliónov izraelských libier. Ďalších 1 000 km² predal ŽNF v októbri 1950. V nasledujúcich desaťročiach sa o otázke legitímnosti týchto transakcií opakovane diskutovalo; izraelská legislatíva však všeobecne potvrdzuje nárok ŽNF na túto pôdu.[17][18][19] V roku 1953 sa ŽNF rozpustil a reorganizoval na izraelskú spoločnosť. V roku 1960 bola správa pozemkov, ktoré vlastnil ŽNF, okrem zalesnených oblastí, prevedená na novo vzniknutú Izraelskú pozemkovú správu (ILA, z anglického Israel Land Authority), vládnu agentúru, zodpovednú za správu 93 % území Izraela.[20]ŽNF získal právo nominovať 10 z 22 riaditeľov ILA, čím v rámci tejto vládnej agentúry získal významný vplyv. Od 70. rokov začal ŽNF sprístupňovať ním vysádzané lesy verejnosti.[3]

V roku 1996 bol americký ŽNF obvinený zo zlého hospodárenia s fondmi. Podľa týchto obvinení sa len 21 % zo všetkých darov vybraných v Spojených štátoch dostalo do Izraela a peniaze mali namiesto toho byť odkláňané do latinskoamerických kancelárií ŽNF. V dôsledku tohto škandálu bolo vedenie severoamerického ŽNF nútené rezignovať.[21]