Šimon Való

Šimon Való (* 2. október 1846, Veľká Lehota - + 12. apríl 1923) bol dozorný kanonik a člen bratislavskej kapituly, úradník pápežskej komory, člen oddelenia literatúry a vedy spoločnosti sv. Štefana.

Narodil sa vo Veľkej Lehote pri Novej Bani. Vyštudoval teológiu. Po vysviacke bol kaplánom v Mojmírovciach a v Budapešti. V roku 1874 bol školským inšpektorom a docentom náboženstva na univerzite v budapeštianskom kňazskom seminári, kde od roku 1876 prednášal teológiu. V roku 1883 po založení svätoštefanskej vedeckej a literárnej spoločnosti ho zvolili za vedúceho vedeckého literárneho oddelenia. Od roku 1887 bol tajným pápežským komorníkom v Pápe. V roku 1892 ho vymenoval budapeštiansky arcibiskup za prokurátora pápežskej kúrie.

V almanachu Kosorú – Veniec od roku 1865 uverejnil viacero básní, kritických článkov, poviedok a jedno uznávané veľké historické dielo o živote Jána Huňadyho. Za svoju dizertačnú prácu z oblasti histórie práva získal dve ocenenia. Je autorom viacerých hesiel uvedených V Pallas Lexikone. Jeho príležitostné práce, recenzie kníh, kázne a pod. sa objavili aj v cirkevných periodikách a časopisoch.

Bol členom Nábožného združenia saleziánskych spolupracovníkov (tretí rád saleziánov), ktorý založil v roku 1876 taliansky kňaz Ján Bosco.[1]

V knihe Katolícke Maďarsko - A Katholikus Magyarország, ktorú vydalo a vytlačilo KÉSZÜLT A STEPHANEUM NYOMTATÓ MÜINTÉZETBEN, BUDAPEST v roku 1902 ktorej je spoluautorom je uvedená aj jeho fotografia. Krátka informácia o ňom je aj v diele: Monografia žúp a miest v Maďarsku z r. 1903, kde je medzi osobnosťami literatúry a vedy Tekovskej župy uvedené aj jeho meno. Z genealogického hľadiska bol blízkym predkom rodu Valo bývajúcim v Psiaroch.