Československý vlčiak

Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa službu v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Krížením mali vzniknúť odolné, vytrvalé a ostražité jedince strážiace hranice Československa so západným Nemeckom a Rakúskom.[1]

Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie, ako aj problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami. V rámci projektu sa tiež skúmali otázky vytvárania podmienených reflexov, endogénna aktivita, sociálne chovanie a pod.[1]

S realizáciou projektu sa začalo v roku 1957 a podieľali sa na ňom viaceré chovateľské stanice (ďalej len CHS):

• CHS Libějovice, CHS Grabštejn a CHS Malacky: sledovali biologické otázky (ruja, párenie, brezivosť, početnosť vrhov, výchova a výcvik, endogénna aktivita psov, vlkov a ich krížencov v rôznych generáciách)
• CHS Volary: pozorovala sociálne chovanie krížencov a ich prejavy
• CHS Karlovy Vary: sledovala vplyv výchovy na krížence umiestnené samostatne alebo spoločne so šteňatami nemeckého ovčiaka a vyhodnocovala rozdiely v ich chovaní
• CHS Cheb: skúmala rozdiely v proporciách krížencov a nemeckých ovčiakov
• CHS Bratislavskej brigády (Šamorín, neskôr Malacky): sledovala rozdiely medzi krížencami F1, F2 a ďalších generácií (písmenom F sa označovali jednotlivé generácie spätného kríženia na nemeckého ovčiaka, čiže na jedince s nižším podielom vlčej krvi). Neskôr vyhodnocovala výsledky vzájomného párenia krížencov rôznych generácií.

Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami.

Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar.

Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch. K ďalšej plemenitbe boli použití pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky.

Už prvé krížence boli podrobované výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaraďované do služby, alebo ich predávali civilným chovateľom. V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.

V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm (Zväz pre spoluprácu s armádou), ktorý odmietol registráciu krížencov. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, resp. ďalšie vzájomné kríženie už vzniknutých krížencov, zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo. Vytvorila sa dostatočne veľká chovná základňa pre uznanie plemena. Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. A chovateľská základňa, aj v čase jeho uznania, sa nachádzala najmä v slovenskej časti spoločnej republiky. Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteniatka československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.[1] Ing. Hartl nesie zásluhu za vytvorenie unikátneho projektu kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý mal za úlohu revitalizáciu plemena nemecký ovčiak, teda zlepšenie jeho vlastností. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by neexistovalo plemeno.

Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka. Dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) /60 cm (suky), horná hranica nie je stanovená. Telo československého vlčiaka má byť obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka).

Toto plemeno sa vyznačuje dlhými bedrovými aj hrudnými končatinami. Typické je žltosivé až strieborné sfarbenie so svetlou maskou. Srsť je hustá s rovnými chlpmi.

Československý vlčiak sa pohybuje klusom. Je to temperamentný a aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Toto plemeno je veľmi naviazané na svoju rodinu či svorku. V dnešnej plemenitbe sa tak ako aj v minulosti kladie veľký dôraz na jeho cvičiteľnosť.

Tým, že československý vlčiak vznikol krížením vlka so psom, prejavujú sa v jeho chovaní iné štruktúry chovania ako pri iných plemenách psov. Tieto krížence si zachovávajú anatomické prednosti vlka, vďaka ktorým dokáže vytrvalo bežať, prispôsobiť sa klimatickým podmienkam a dobre sa orientovať v teréne. Na druhej strane je československý vlčiak ťažšie vychovateľný, keďže rovnako ako vlk, ani toto plemeno nerobí nič zbytočne. Zásadne neopakuje činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť. Je tiež nevhodné cvičiť ho drilom ako je to zvykom u nemeckých ovčiakov, pretože ak nie je vlčiak motivovaný napríklad potravou, nemá dôvod cvik vykonať. Pre prácu s československým vlčiakom je potrebná dôsledná socializácia na človeka a dobrý vzťah s psovodom.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Československý vlčiak

• Klub chovateľov československého vlčiaka Slovenskej republiky
• Klub chovatelů československého vlčák v ČR

Kynologický portál