Začiatok (novoveká filozofia)

Začiatok v novovekej filozofii je základ slúžiaci poznaniu ako východisko, od ktorého by sa mohlo stať poznanie skutočným, istým vedením o svete. V Hegelových časoch kritická filozofia pochybovala o tom, či môže existovať takýto nepochybný začiatok. Ako by sa dala dokázať jeho správnosť, ak v začiatku ešte vôbec nie je obsiahnuté to, čo z neho má vyplynúť? Z toho sa vyvodzovalo, že začiatok je nevyhnutne hypotetický (hypotéza) a jeho možná správnosť sa ukazovala až v priebehu filozofovania, keďže až počas neho sa rozvíja to, čo na začiatku bolo len predpokladom, len počiatočne kladené. Descartovo riešenie začať filozofické vedenie zo sebaistoty mysliaceho ja, z "myslím, teda som", sa spochybnilo. Immanuel Kant namietal, že toto "som" nie je nič iné ako empirické tvrdenie, ktoré v nijakom prípade nemožno vyhlásiť za jediný nepochybný začiatok filozofovania. Začiatok, ktorý moderných filozofov uvádza do pomykova, nemá byť len subjektivny podnet na uvažovanie, ako to bolo s údivom Sokrata, ale objektívny základ pravého poznania. Teda nielen začiatok myslenia, ale zároveň začiatok, v ktorom spočíva princíp celej skutočnosti, všetkého bytia.