Vzduchová zbraň
Vzduchová zbraň je zbraň vystreľujúca strelivo na základe stlačeného vzduchu či iného plynu. Medzi najviac rozšírené vzduchové zbrane dnes patrí vzduchová puška a vzduchová pištoľ.
História
Vynález pušky vybavenej zásobníkom vzduchu sa pripisuje francúzskemu výrobcovi Martinovi le Bourgeoys, aj keď sa nedochovala žiadna pôvodná vzorka. Najstaršie známe exempláre sú približne z roku 1644 z nemeckého Kitzingu, ktoré vyrobil Hans Khoeler. Zásobník vzduchu pozostával z guľovitej banky s ventilom, ktorý bol pôsobením pretlaku vzduchu uzavretý. Z pušky sa demontoval a plnil stlačeným vzduchom pomocou jednoduchej pumpy. V tom čase neexistovala žiadna vhodná miera, množstvo vzduchu sa iba odhadovalo počtom stlačení pumpy, čoho dôsledkom boli časté prasknutia zásobníkov. Banka sa potom priskrutkovala späť na zbraň a do hlavne sa nabila olovená guľka. Pri výstrele sa stlačila ihla, ktorá otvorila vzduchový ventil a umožnila krátke vyrazenie prúdu plynu, ktorý vymrštil guľku zo zbrane.
Zbraň na princípe stlačeného vzduchu a pružiny využívala valec a piest; piest sa stiahol späť oproti pružine a potom sa vymrštil, čím spôsobil stlačenie vzduchu vo valci, ktorý vymrštil guľku z hlavne. Tieto zbrane neboli veľmi úspešné, ale zbraň so vzduchovým zásobníkom – či už s guľovitou bankou pripevnenou pod mechanikou, alebo so skrutkovacou pažbou, v ktorej bola banka so vzduchom zabudovaná – bola v priebehu celého 18. storočia veľmi obľúbená, najmä športovými strelcami. Medzi najdlhšie používané modely tohto typu patril model Girardoni, využívaný v pechote rakúskej armády v rokoch 1790 až 1805. S príchodom perkusného systému palných zbraní sa vzduchové zbrane prestali používať.
Znovuobjavenie
Myšlienka vzduchových zbraní sa vzkriesila v 19. storočí a systém stlačeného plynu a pružiny sa zdokonalil, čoho výsledkom je široká škála vzduchových zbraní na športové účely. Typ so vzduchovým zásobníkom sa použil znovu, ale teraz so zásobníkom a pumpou, tvoriacich jeden celok tak, že pred každým výstrelom bolo potrebné znovu napumpovať na dosiahnutie požadovaného tlaku. Približne v roku 1860 sa prvýkrát použil opätovne naplniteľný zdroj, pričom bol používaný oxid uhličitý, ktorý bol vstrekovaný do zásobníka umiestneného v zbrani, pričom spúšť uvoľňovala akumulovanú energiu. Tento systém bol veľmi úspešný, ale komerčne sa začal využívať až v 40. rokoch 20. storočia, keď sa začali používať zaliate patróny plnené oxidom uhličitým. Pri nabíjaní sa automaticky prepichli a obsah zadržal ventil, ktorý sa ovládal spúšťou. Veľký úspech mali tiež pôvodné zbrane na guľky či harpúny, ktoré využívali malý tlakový valec plnený stlačeným vzduchom. Dnes sa väčšina týchto zbraní využíva v športe alebo je súčasťou rybárskeho náradia.
Pozri aj
- Vzduchová pištoľ
- Vzduchová puška
