Vražda v Slopnej

Detektívny príbeh nás privádza do dediny Slopná, kde bol zavraždený spisovateľ Pravda. Na vyriešenie vraždy zavolali všetky známe mozgy detektívnej literatúry a každý z nich prichádza so svojím originálnym riešením. Stretneme sa tu teda so Sherlockom Holmesom, slečnou Marplovou, Herculeom Poirotom alebo s detektívom Maigretom.

Výber postáv je veľmi zaujímavý, pretože okrem známych detektívov sú to postavy obyčajných ľudí z dedinky Slopná. Hneď prvá postava príbehu je veľmi tajomná a nikto nevie, kto to vlastne je. Z jeho vizitky vyplýva len to, že ponúka riešenia. Na vizitke stojí: ,,K. l. p., J. Wintermantel, riešenia[1]. Nikto však až do konca nevie, čo skratka pred jeho menom znamená. Nakoniec sa dozvedáme, že to znamená kladná literárna postava, čo samozrejme nemôže byť vysvetlené na začiatku. Taktiež nemáme k dispozícií vonkajší opis tohto pána Wintermantela, zato nám však autorka podáva jeho myšlienky a úvahy. Spolu s opisom jeho správania si môžeme všimnúť, že je veľmi úctivý k ostatným postavám, až na jedného pána sediaceho v kúte, ktorého označuje ako „Ten človek“. Ten človek je v celej knihe takto označovaný a pán Wintermantel mu nedovolí nikdy ani dokončiť vetu. A tak len sedí a na konci každej kapitoly sa snaží prehovoriť, ale nedostane sa k slovu, pretože vždy ho preruší nejaký slávny vyšetrovateľ, ktorý je, samozrejme, dôležitejší. Na konci sa ukáže, že Ten človek je vlastne starosta obce a nakoniec podáva absurdné, ale pravdivé riešenie o vyšetrovanej vražde. Najzaujímavejšie sú však postavy detektívov. Autorka si vybrala dvanásť veľkých detektívov alebo detektívnych dvojíc. Postupne ich predstavuje, opisuje vždy nejaké ich najznámejšie charakteristické vlastnosti, ktorými sa preslávili a ktoré sú ich poznávacími znameniami. A keďže ide o paródiu, tieto vlastnosti sú tak trochu zveličené a podané s humorným pohľadom. Ide o týchto detektívov: slečna Marplová (autorka Agatha Christie), Hercule Poirot (Agatha Christie), Sherlock Holmes a jeho spoločník doktor Watson (autor Arthur Conan Doyle), Nero Wolffe (autor Rex Stout), Jules Maigret (autor Georges Simeon), Phil Marlowe (Raymond Chandler), Steve Carella (autor Salvatore Lombino, známy ako Ed McBain), seriáloví hrdinovia poručík Columbo, Dempsey a Makepeacová, Mulder a Scullyová, Stephan Derrick so svojím asistentom Harrym Kleinom a taktiež aj major Zeman.

Zaujímavá je aj postava zavraždeného, ktorý sa volal Pravda, čo vystihuje náplň vyšetrovania každého detektíva, a to nájsť pravdu[2]. Tu je to podané však trochu ironicky, pretože každý z detektívov nájde svoju pravdu niekde inde. A naozajstná pravda už potom nikoho nezaujíma a prípad ostáva nevyriešený.

V diele Vražda v Slopnej je niekoľko druhov rozprávača. Dej sa začína rozprávať z pohľadu objektívneho rozprávača, ktorý nie je vševediaci a nie je ani postavou. V prvých dvoch kapitolách, ktoré sú vlastne expozíciou, sa vyskytuje len tento jeden rozprávač. Ďalších dvanásť kapitol, každá pridelená inému detektívovi, pozostáva z dvoch menších spoločných celkov, a to je vždy vyšetrovanie a objasnenie vraždy. V častiach o vyšetrovaní sa môžeme stretnúť aj s iným druhom rozprávača, a to konkrétne s personálnym rozprávačom v postave Phila Marlowea a v postavách doktora Watsona, spoločníka Sherlocka Holmesa a Archieho Goodwina, asistenta Nera Wolfea. V týchto kapitolách sa však pri objasňovaní vraždy prechádza opäť k objektívnemu rozprávačovi. V kapitolách so Sherlockom Holmesom a Nerom Wolfeom je prechod nebadateľný, pretože v obidvoch týchto častiach kapitol je použitá er – forma rozprávania. Iné je to v kapitole s Philom Marloweom, kde sa z rozprávania v ich – forme prechádza k er – forme. Rozprávanie v er – forme značí, že autor sa nezúčastňuje na deji, len popisuje postavy a ich konanie a stáva sa tzv. „fotografickým objektívom“[3].

1. KAPITÁŇOVÁ, Daniela. Vražda v Slopnej. Vyd. 1. Bratislava: Slovart, 2008.
2. FÖLDVÁRI, Kornel. O detektívke. Vyd. 1. Levice: Koloman Kertész Bagala, 2009.
3. HORVÁTH, Tomáš. Tajomstvo a vražda: model a dejiny detektívneho žánru. Vyd. 1. Bratislava: Veda, 2011.