Violončelový koncert č. 1 (Saint-Saëns)

Violončelový koncert č. 1 a mol, Op. 33 je dielo francúzskeho skladateľa Camille Saint-Saënsa. Patrí do základného repertoáru ako jeden z piatich najhrávanejších violončelových koncertov.

Tento koncert sa rodil ťažko, a skladateľ si po jeho dokončení zaumienil, že už viac žiadny violončelový koncert nezkomponuje. Nakoniec však predsa len zložil Violončelový koncert č. 2, ktorý ale zaostáva sa svojím predchodcom. Dielo malo premiéru v roku 1873 na parížskom konzervatóriu. To vypovedá o vysokom uznaní hudobných veličín tej doby pre Saint-Saënsa, konzervatórium totiž predstavovalo ostrov konzervativizmu, na ktorom sa hrali len diela uznávaných a prevažne už mŕtvych majstrov. Pri komponovaní sa skladateľ inšpiroval najmä Violončelovým koncertom a mol Roberta Schumanna a symfonickými básňami Franza Liszta, ktoré krátko predtým dirigoval. Z nich si osvojil hlavne použitie kontrastov a tématickú transformáciu. Napriek tomu, že Saint-Saëns považoval violončelo za nástroj príliš "obmedzujúci", podarilo sa mu vytvoriť skvelý sólový part. Mnohí skladatelia, ako napríklad Šostakovič,ktorý taktiež zkomponoval violončelové koncerty, považovali Saint-Saënsov koncert za najlepšie dielo svojho druhu.

Koncert je, rovnako ako ten Schumannov, jednovetý, hraná attaca. Tvorí ho teda jeden celok hraný bez prestávky. Tak ako u ďalších podobných diel sa ale skladá z troch častí, líšiacich sa označením tempa. V tomto prípade sú to:

Allegro non troppo-Allegretto con moto- Allegro

Typická dĺžka skladby je priližne 21 minút.

Koncert sa začína priamo, po krátkom vstupnom akorde orchestra ihneď violončelo predvedie hlavnú tému vystavanú na triolách. Tému potom zopakuje orchester, ktorý ňou podfarbuje meditatívnu hru sólového nástroja, ktorý ďalej tému rozvíja. Dochádza k oživeniu tempa, v ktorom počujeme violončelové dvojhmaty. Následne violončelo znovu zahrá triolovú melódiu, tentokrát ale v F dur. Témy sú ďalej rozvinuté. Celok končí pokojne. Druhú časť, Allegreto con moto, otvára orchester svojím jemným menuetom. Melódiu ďalej zopakuje sólové violončelo. Tú od neho prevezme znovu orchester, ktorý violončelo dopľňa kontramelódiami. Nasleduje náročná kadencia sólistu. Fragmenty menuetovej témy sa ďalej znovu objavujú v různych tóninách a koncert smeruje k poslednej časti Allegro. Koncert má cyklickú fromu, tretia časť je teda založená na rovnakej téme ako prvá. Opäť zaznie triolová melódia, tentokrát v opačnom garde - najskôr v podaní orchestra a následne violončela. V priebehu poslednej časti sa striedajú dramatické a fantazijné pasáže. Dielo je zakončené triumfálnou kódou v A dur.