Viačeslav Dmitrijevič Zudov

Ako chlapec sa pod dojmom letu prvej družice stal členom školského krúžku raketových modelárov a rozhodol sa stať kozmonautom. Po čase sa dostal na balašovské vojenské letecké učilište, kde sa dostal prvýkrát ku skoku padákom. Neskôr lietal nielen na stíhačkách, ale aj dopravných lietadlách Il-2, Il-14, AN-12. Dostal sa do výcvikového strediska, Hviezdneho mestečka. V čase letu Komarova na Sojuze 1 pracoval v pozorovacej stanici na Kamčatke. V roku 1968 udržiaval spoločne s kozmonautom Dobrovoľským pohotovosť v stredisku letov s Beregovojom krúžiacim na obežnej dráhe v Sojuze 3.

Do vesmíru letel na palube Sojuzu 23 v roku 1976, po 11 rokoch výcviku, lietania a čakania. Let so štartom z Bajkonuru sa jemu a partnerovi, kozmonautovi Roždestvenskému nevydaril, automatický systém priblíženia k orbitálnej stanici Saľut 5 bol nefunkčný a preto sa po dohode s riadiacim strediskom predčasne vrátili na Zem. Pristáli v mraze na hladine jazera Tengiz, odkiaľ boli vrtuľníkom a vyhľadávacou skupinou odtiahnutí na závesných lanách k brehu.

• Sojuz 23 (14. október 1976 - 16. október 1976)

Z výcvikového strediska bol vyradený už roku 1987, ale vo Hviezdnom mestečku zostal. V roku 1990 bol zástupcom náčelníka a politrukom v Centre prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v hodnosti plukovníka. V roku 1978 bol v Prahe ako člen delegácie a vystúpil aj v televízii, v tej dobe nosil vyznamenanie Zlatú hviezdu hrdinu Sovietskeho zväzu.[1]. Je ženatý a má dve deti.

• CODR, Milan. O kosmických dnech a nocích. Praha : Práce, 1987. (po česky).