Trojrozmerná tlačiareň

Je to jedna z najstarších technológií. Používa sa pri nej fotopolymér, čo je plast citlivý na svetlo, ktorý po ožiarení najčastejšie UV žiarením spolymerizuje a stuhne. Následne tlačová plocha klesne a proces pokračuje ďalšou vrstvou. Ožiaria sa len tie miesta, na ktorých má materiál stuhnúť a tým vytvoriť požadovaný produkt. Po dokončení tlače sa tekutý materiál odstráni. Výsledný produkt je veľmi hladký, nevýhoda je ale pomalá rýchlosť tlače a problematická tlač vertikálnych štruktúr.

Táto metóda je podobná ako stereolitografia, ale spevňuje sa práškové médium. Výhodou je možnosť opätovného použitia nespotrebovaného prášku. Ďalšie výhody sú, že spektrum lasera môže byť aj viditeľné svetlo (nie iba UV ako pri stereolitografii) a k dispozícii je široké spektrum materiálov: plasty, kovy, keramika.

Využíva tenkú plastovú fóliu, z ktorej sa výsledná vrstva produktu vyreže a prilepí lepidlom k ostatným vrstvám. Nevýhodou je až 50-percentný podiel odpadného materiálu proti materiálu produktu.

Používa priame nanášanie materiálu roztavením v tlačiacej hlave a nanášaním bod po bode. Trojrozmerný model vytvorený v 3D modelovacom softvéri sa v tzv. sliceri pretransformuje podľa zadaných parametrov (napr. hrúbka vrstvy, priemer trysky) do dvojrozmerných plôch, ktoré predstavujú rezy - vrstvy modelu. V jednotlivých plochách je rez rozložený do čiar, ktoré potom vykresľuje tryska tlačiarne roztaveným plastom. 3D tlačiareň postupne ukladá vrstvy na seba. Keďže plast je roztavený, zlepí sa s vrstvou pod sebou, resp. s čiarou vedľa seba, čím vznikne homogénne teleso.

Ako vstupný materiál sa používa plastové vlákno definovanej hrúbky 3D filament z rôznych druhov termoplastov. Je to najrozšírenejšia forma 3D tlače využívaná v open-source. Na rozšírení tohoto typu tlačiarní mal nemalú zásluhu Adrian Bowyer, ktorý v roku 2008 dokázal pomocou 3D tlačiarne vytlačiť základ novej 3D tlačiarne a svoje dizajny následne uvoľnil ako pod názvom RepRap.

Technológia 3D tlače pri ktorej sa vrstvy prášku (sadrový kompozit) postupne spájajú lepidlami na báze živíc[2]. Výhodami sú napríklad rýchlosť výroby a možná plnofarebnosť objektu v kompletnej škále CMYK.[3] Za nevýhody môžu byť považované krehkosť materiálu či potreba postprodukcie objektu.

ABS je základným materiálom pre 3D tlač. Práca s ním je jednoduchá, pretože nevyžaduje tak presné nastavenie pracovnej teploty ako ostatné materiály. Doporučuje sa však pre objekty s maximálnym rozmerom 8 cm. Vždy však záleží aj od tvaru a geometrie objektu, ktorý je tlačený.

PLA je biologicky rozložiteľný plast a asi najuniverzálnejší dostupný materiál. Nemá takmer žiadne sklony ku skrúcaniu sa a preto ho možno použiť aj k tlači väčších objektov. Je vyrobený z prírodných materiálov a umožňuje úplnú recykláciu.

Kompozit na báze sadry je pomerne krehký materiál a preto si po tlači vyžaduje postprodukciu. Medzi základné spôsoby postprodukcie patrí finalizácia vodou, horkou soľou, lepidlom, epoxidom či voskom. S kompozitom je možné tlačiť aj plnofarebne.[2]

Z fotopolymérov na akrylovej báze sa dajú vytvoriť ako pevné, tak aj ohybné objekty s mimoriadne vysokým detailom. Je určený pre tlač malých objektov s vysokým rozlíšením tlače. Nevýhodou je nutnosť oplachu zvyškového materiálu a následné doplnkové vytvrdzovanie UV svetlom.

Polyamid je trvácny plastový materiál využívajúci sa pri už spomínanej technológii SLS.

Ďalšími materiálmi, ktoré sa využívajú pri 3D tlači sú napríklad živica, vosk, keramika, papier, kov (oceľ, mosadz, striebro, bronz, zlato či titán), ale aj proteíny, karbohydráty a cukry používajúce sa pri 3D tlači potravín či dokonca bunky pri 3D tlači biologického tkaniva.[3]

Začiatkom roku 2014 britský chirurg Craig Gerrand oznámil úspešný zákrok, pri ktorom nahradil rakovinou poškodenú panvu pacienta titánovým „výtlačkom“ a voperoval ju pacientovi. Náhradu vytvoril z titánového prášku premeneného na pevnú hmotu pomocou laseru. Titánovú časť panvy potom pokryl minerálom, do ktorého môže pôvodná kosť pacienta vrásť a spojiť sa s umelou náhradou.[4][5]

Ďalším podobným použitím 3D tlače v medicíne je náhrada lebečnej fraktúry a deformácie u Stephena Powera z Waleského Cardiffu, ktorý utrpel devastačné zranenia tváre v dôsledku motocyklovej havárie v septembri 2012. Mal zlomené obe lícne kosti, čeľusť a nos. Zranenia boli rozsiahle a mali za následok aj posunutie oka, pričom štandardné postupy rekonštrukcie a operácií nemohli byť prevedené, pretože hrozilo poškodenie oka alebo očného nervu. Prípadu sa ujali vedci z Centra aplikovaných technológií rekonštrukčnej chirurgie pod vedením Adriana Sugara. Belgickí špecialisti za použitia 3D modelingu dotvorili chýbajúce a poškodené kostné časti s presnosťou na desatiny milimetra a vyhotovili výtlačok z titánového prášku.[6][7]