Tiamat
Tiamat je prvotná bohyňa v sumersko-babylonskej mytológii. Matka ostatných božstiev a zároveň aj ich odporkyňa, ktorá im odmieta vydať vládu nad svetom.
Tiamatine meno je pravdepodobne sumerského pôvodu a je zloženinou ti (život) a ama (matka). Inou možnosťou je, že je to odvodenina od akadského slova támtu, more.
Tiamat podľa Enúma Eliš
O Tiamat a o boji, ktorý zviedla so svojimi deťmi, rozpráva obšírne babylonský epos Enúma eliš. Podľa eposu boli Tiamat a Apsú najstaršou božskou dvojicou, sladkými a slanými vodami, ktoré "navzájom miesili svoje vody" na počiatku. Z ich spojenia sa rodili postupne ďalšie generácie bohov, ktoré zaľudnili svet. Apsú, otrávený hlukom, ktorý títo noví bohovia robili, sa ich rozhodol zničiť, ale Enki, jeden z mladších bohov, to predvídal a Apsúa zabil. Keď sa to dozvedela Tiamat, rozhodla sa sama postaviť proti mladším bohom. Splodila sama zo seba radu príšer, ktoré poslala ako svoju armádu proti bohom. Na jej čelo dosadila svojho syna Kingua, ktorému dala Tabuľky osudu a urobila z neho svojho milenca.
Ďalej sa epos rôzni. Bohovia si za svojho vodcu v boji s Tiamat vybrali jedného spomedzi seba. Najstaršie verzie eposu hovoria o Enlilovi, bohovi vzduchu, iné o Anuovi, vládcovi nebies. Najmladšia a najlepšie zachovaná verzia z babylonského obdobia za vodcu bohov považuje Marduka. Bohovia mu prisahajú vernosť a sľubujú, že ho urobia svojim kráľom, ak ich zbaví Tiamat. Marduk (prípadne Enlil alebo Anu) najprv zabije Kingua a odoberie mu Tabuľky osudu, potom sa stretne v boji s Tiamat a svojimi magickými zbraňami ju prereže na dve polovice. Z jednej potom utvorí oblohu a z druhej zem. Z Tiamatiných očí sa stanú pramene Eufratu a Tigrisu.
