Tannenbaumovo-Schmidtovo kontinuum

Tannenbaumovo-Schmidtovo kontinuum alebo kontinuum vedenia alebo teória premenného správania (z rokov 1958/?1973) je teória štýlu vedenia. Je to vlastne pokus o zhrnutie dovtedajších starších delení štýlov vedenia (najmä Lewina, Lippitta a Whita) a jeden z prvých pokusov o situačný prístup.

Model najprv poskytuje prehľad 7 základných foriem štýlov vedenia v podobe akéhosi kontinua medzi jedným extrémom „vedenie orientované na manažéra“ (manager-centered leadership) a druhým extrémom „vedenie orientované na podriadeného“ (subordinate-centered leadership):

• 1. Manažér rozhoduje a len oznamuje svoje rozhodnutia podriadeným (podriadení nerozhodujú)
• 2. Manažér rozhoduje a potom diplomaticky „predáva“ svoje rozhodnutie podriadeným (podriadení môžu vzniesť isté pripomienky)
• 3. Manažér prezentuje rozhodnutie a myšlienky na ktorých je založené a podriadení predkladajú návrhy k týmto myšlienkam (podriadení vedia aké možnosti nadriadený zvažoval pri rozhodnutí)
• 4. Manažér prezentuje predbežné rozhodnutie a podriadení o ňom diskutujú (podriadení participujú na rozhodnutí)
• 5. Manažér prezentuje problém či situáciu, podriadení k nemu/nej predkladajú návrhy, rozhodnutie potom však ešte stále urobí sám manažér
• 6. Manažér vysvetlí problém či situáciu, podriadení rozhodnú (manažér je stále ešte zodpovedný za rozhodnutie)
• 7. Podriadení rozhodujú, manažér funguje len ako koordinátor pri definícii problému, hľadaní alternatív a rozhodovaní

Z uvedených štýlov vyplýva, že autori považujú za rozhodujúci faktor pri rozlišovaní štýlov vedenia mieru delegácie. Prínos tohto zoznamu je v prehľadnej klasifikácii alternatívnych štýlov vedenia a ich zoradení do logického poradia.

Potiaľto je model čisto deskriptívny. Model má však aj preskriptívnu a situačnú zložku: Autori totiž dodávajú, že na to, aby manažér zvolil správny štýl vedenia (z uvedených 7), musí zvážiť situačné faktory, a to:

• 1. „Sily v manažérovi“ (vlastnosti nadriadeného): jeho hodnotový systém, jeho dôvera k podriadeným, jeho sklon k jednotlivému štýlu vedenia, miera pocitu bezpečnosti, ktorý má v istých situáciách
• 2. „Sily v podriadenom“ (vlastnosti podriadeného): jeho skúsenosť s rozhodovaním, jeho tolerancia k nejednoznačnosti, jeho odborná zdatnosť, jeho identifikácia s cieľmi organizácie (angažovanosť pre daný problém), jeho nároky ohľadom profesionálneho a osobného rozvoja
• 3. „Sily v situácii“ (charakteristiky situácie): druh organizácie, vlastnosti tímu (jeho znalosti, identifikácia s hodnotami organizácie, efektivita), druh problému
• 4. Miera časového tlaku