Taktika vlčích svoriek

Taktika vlčích svoriek je spôsob ponorkového boja proti chráneným konvojom. Boli to skupinové nočné útoky ponoriek. Aplikovaná bola iba nacistickým Nemeckom počas druhej svetovej vojny.

Jej autorom bol admirál Karl Dönitz, pôvodná myšlienka vznikla už v roku 1935. Plán vychádzal z úvahy, že ponorka na hladine je nezachytiteľná hydroakustickými prostriedkami, pretože tieto nereagujú na plávajúce lode. Vynorená ponorka je ťažko zistiteľná optickými prostriedkami, nemecké ponorky typu VII a IX používané v tom čase, vyčnievali z vody iba 3-4 m nad hladinou a vlnenie hladiny ich robilo skoro nepozorovateľné. Výhodou bola i skutočnosť, že po odhalení ponorky ju nemohli eskortné lode prenasledovať, pretože konvoj bol vystavený útokom ostatných a eskorta sa musela venovať obrane konvoja. Svorka sa skladala podľa situácie až z niekoľko desiatok ponoriek, väčšinou do 30 člnov. Na oceáne boli rozmiestnené v takzvanom závese. To znamená, že zaujímali líniu vo vzdialenosti 40-60 km od seba. Po spozorovaní konvoja ho ponorka sledovala v závese a vysielačkou privolávala ďalšie člny. Po sústredení dostatočného počtu ponoriek, ktoré boli schopné dostihnúť konvoj, dalo velenie povel na útok. Pre nutnosť koordinácie zriadilo nemecké námorníctvo pri prístave Lorient veľkú spojovaciu centrálu. Briti však po získaní zariadenia Enigma dokázali zachytiť a dešifrovať ich rozkazy.

Ponorky útočili hlavne v noci z tmavšej časti horizontu aby nebolo možné zbadať ich siluety. Táto taktika nemeckého námorníctva bola veľmi úspešná až do roku 1943. Kriegsmarine tento spôsob používala na transatlantických linkách. Po skonsolidovaní protiponorkovej obrany v máji 1943 sa stala neúčinnou. V júni 1943 admirál Dönitz zakázal útoky na chránené konvoje. Pokus obnoviť boj proti konvojom na jeseň 1943 s novými torpédami bol neúspešný. Zo spojeneckých mocností prebralo vo veľmi obmedzenej miere niektoré prvky iba Námorníctvo USA v boji proti japonskej plavbe.