Svätenie jari

Svätenie jari (Le Sacre du Printemps) je dielo ruského skladateľa Igora Stravinského.

Skladbu zaraďujeme do takzvaného "ruského obdobia" Stravinského nezvyčajne pestrého tvorivého vývoja. Legendárny balet skladateľ zložil na podnet Sergeja Ďagiľeva, ktorý viedol svetoznámy súbor Ruský balet. Dielo, ktorému dal podtitul "Obrazy z pohanskej Rusi", tvoril v rokoch 1911 – 1913. Pre inšpiráciu skutočne zašiel až do predkresťanského obdobia Ruska. Sám skladateľ v súvislosti s tým povedal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu – starí mudrci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.” Balet bol prvýkrát uvedený 29. mája 1913 v divadle Champs Elyssées v Paríži v choreografii Nižinského. Táto slávna premiéra sa do histórie zapísala ako jeden z najväčších škandálov v dejinách hudby. Zjemnelé baletné publikum bolo šokované barbarským námetom i novátorskou hudbou. Povráva sa, že uznávaný francúzsky skladateľ Camille Saint-Saëns sálu demonštratívne opustil ešte počas úvodného fagotového sóla. Túto fámu však vyvrátil sám Stravinskij, keďže podľa jeho slov "Saint-Saëns sa na premiére baletu nenachádzal." V publiku sa ozýval smiech a piskot, hluk stále rástol, takže nakoniec tanečníci dobre nepočuli orchester. Stravinskij situáciu nezvládol a v polovici predstavenia odišiel do zákulisia, kde Ďagilev striedavo zapínal a vypínal osvetlenie v snahe upokojiť publikum. Pod neúspech sa čiastočne podpísala i dovtedy nevídaná Nižinského choreografia. Stravinskij neskôr navštívil predstavenie kde uviedli Mjasinovu choreografiu, ktorá vznikla neskôr. Stravisnkij sa o Mjasinovej verzii baletu vyjadril že "napriek jeho nespornému talentu," choreografia pôsobila "umelo a neprirodzene" a chýbal jej vzťah s hudbou, ktorý by plne vyjadroval myšlienku baletu.

Existuje niekoľko dôvodov, pre ktoré publikum nemohlo dielo akceptovať. Nevídaný bol už samotný námet baletu – primitívnosť barbarského sveta, v ktorom v snahe zavďačiť sa bohom nič neznamenal život dievčaťa, ktoré sa muselo utancovať k smrti ako obeta. Tento obraz, ktorý je tvrdý, ale zároveň mieri až k prapodstate ľudstva, adekvátne vystihol Stravinskij hudobnými prostriedkami. Skladba pôsobí až brutálne a asentimentálne. Veľký dôraz je kladený na komplikovanú rytmiku, ktorá dokonca zastiera melodickú zložku. Základ diela je tonálny, hoci ostré disonancie môžu navodiť opačný dojem. Tie zapríčiňuje skladateľova sloboda v revolučnom harmonickom poňatí diela, bitonalite, tritonalite a použití nezvyčajných akordov.

Každá z dvoch častí je zložená z niekoľkých obrazov. Prvú časť skladby, Vzývanie zeme, otvára Úvod so slávnym fagotový sólom, ktoré je predzvesťou dusnej atmosféry baletu. Ďalšia časť Jarné veštby je uvedená bitonálnymi akordami s nepravidelným akcentom. Zložité rytmy a novátorská harmónia sprevádzajú aj zvyšné obrazy prvej časti. Druhá časť baletu, Obeta, začína scénou Pohanská noc s mystickou hudobnou myšlienkou. V ďalších častiach dochádza k čoraz častejšiemu striedaniu rytmických motívov a dynamických kontrastov, čím dochádza k dramatizácií skladby. V záverečnej scéne Obetný tanec hudba napreduje s chladnou logikou k neodvratnému koncu.

Stravinského originálna skladba patrí medzi diela, ktoré sú považované za miľníky vo vývoji hudby. Hoci od jeho premiéry uplynulo už sto rokov, ešte i dnes je jeho hudobná účinnosť rovnako silná a pre mnohých poslucháčov je dielo nestráviteľné. Častejšie než balet sa dnes Svätenie jari uvádza v koncertnej podobe. Mimoriadne náročná partitúra je zaťažkávajúcou skúškou každého dirigenta.