Margaréta z Antiochie
Svätá Margaréta z Antiochie (v Pizídii) (iné názvy: Margaréta Antiochijská alebo Marína z Antiochie/Antiochijská; sviatok má 20. júla), sa ako patrónka rodičiek stala jednou z uznávaných Štrnástich svätých pomocníkov, ktorých úcta dosiahla vrchol v 15. storočí. Svätá Margaréta býva zvyčajne znázorňovaná s drakom. Na základe legendy jej bol ukázaný ako nepriateľ, nad ktorým má zvíťaziť. Pripravoval sa ju zhltnúť, ale ona nad ním zvíťazila znamením kríža.
(Miniatura, okolo r. 1440)
Legenda
Margaréta bola podľa legendy, ktorú spracoval Leo Zerhau dcéra pohanského kňaza Aedisia z Antiochie, vyhnaná pre svoju kresťanskú vieru z rodičovského domu. Neskôr upadla do rúk miestodržiteľa Olibria a ten sa pokúsil urobiť z nej svoju milenku. Keďže neuspel, mučili ju a zvádzali mnohými neuveriteľnými spôsobmi, až kým ju za panovania cisára Diokleciána nepopravili, podľa legendy jej odťali hlavu na námestí. Nespoľahlivé údaje hovoria o roku 305 alebo 282.
Náboženská stránka
Breviár zo Salisbury uvádza, že na sklonku života prisľúbila, že tí, čo napíšu alebo budú čítať príbeh jej života, dostanú v nebi nesmrteľnú korunu a tí, ktorí ju budú vzývať v hodine smrti, uniknú úkladom diabla. V prísľuboch pamätala na tých, ktorí zapália na jej počesť sviece a dostane sa im potrebnej ochrany, ako aj na tehotné ženy, ktoré sa pri jej uctení vyhnú podobne, ako ich deti nebezpečenstvu spojenému s pôrodom, čím si získala už v ranom stredoveku nesmiernu popularitu, aj keď pápež Gelasius v roku 494 vyhlásil jej legendu za apokryfnú a Margaréta nikdy vlastne nemala starobylý liturgický kult. Jej meno sa prvýkrát objavuje v martyrológii Rhabana Maura v 9. storočí. Stala sa slávnou predovšetkým v časoch križiackych výprav. Jej uctievanie je v súčasnosti potlačené.
Relikvie
Jej údajné relikvie preniesli v roku 908 z Byzancie do kostola San Pietro della Valle neďaleko Bodamského jazera, odtiaľ v roku 1145 do Montefalconskej katedrály a v roku 1213 časť z nich získali Benátky.
