Superdiamagnetizmus

Superdiamagnetizmus (alebo dokonalý diamagnetizmus) je jav ktorý sa vyskytuje v istých materiáloch v nízkych teplotách, charakterizované úplnou absenciou magnetickej susceptability a vylúčením vnútorného magnetického poľa. Je to charakteristický znak supravodivosti. Superdiamagnetizmus bol objavený a definovaný v roku 1933 Walterom Meissnerom a Robertom Ochsenfeldom (Meissnerov jav). Superdiamagnetizmus uznaný ako supravodivosť materiálu bol stupeň fázy prechodu. Supravodivá magnetická levitácia existuje vďaka supradiamagnetizmu ktorý odpudzuje trvalý magnet a prúd ktorý vedie pohybujúci sa magnet.