Stepfordské paničky
Stepfordské paničky je psychologický román či realistický spoločenský horor amerického spisovateľa Ira Levina (1929 New York),[1] známeho aj dielom Rosemary má dieťatko (1967).
Dej
Témou tohto žánrovo mnohorozmerného románu je žena v domácnosti – ktorá je skôr len telom, mäsom než mysliacou bytosťou. Je to poslušná služobnica, roztomilá bytosť zdobiaca príbytok mužského chlebodarcu. Podobná tematika bola rozpracovaná v diele Rosemary má dieťatko (angl. Rosemary´s baby, 1967) no v tomto románe je tematika ešte zosilnená. Stepfordské paničky je román o normách modernej spoločnosti, ktorej hodnotami sú krása a mladosť za každú cenu.
Manželia v Stepforde využívajú svoje nové vedomosti na uskutočnenie snov fetišistickej spoločnosti. V románe sa kombinuje patriarchálne organizovaná sila, erotizácia potrieb a využívanie vedeckých technológií. Toto dodáva Stepfordským domom typickú obrázkovú kvalitu a zo žien vyrába telá nepoznačené potom či vekom, zatiaľ čo ich mysle sú kompletne zviazané s čistiacimi potrebami a voskom na podlahy. Až fantastické telá pestovaných paničiek sú alebo telá „vytvorené ako celok“, alebo „telá bez orgánov“ kapitalistickej spoločnosti.
Joanna a Walter Eberhart sa spolu so svojimi dvomi deťmi presťahujú zo „špinavého, prepchatého a kriminálneho“ mesta na predmestie Stepfordu s vidinou pohodlnejšieho života. Domy v Stepforde sú udržiavané v neobyčajnej čistote neobyčajne krásnymi ženami. Diela Ira Levina sa veľmi často vyznačujú spoločným prvkom – feminizmom. Podobne v tomto románe sa Joanna spolu s Walterom zaujímajú o zrovnoprávnenie žien. Walter sa však podobne ako jeho predchodcovia a členovia Mužského spolku pod ich tlakom zmení. Pestovanie vlastných koníčkov ako napríklad fotografovanie či písanie vlastných kníh, nepoužívanie rúžu ak sa nejedná o spoločenskú udalosť či priemerná starostlivosť o dom sa stávajú hriechmi žien (v pohľade mužov), ktoré treba potrestať.
Manželov čaká úspech, pretože ženy ako Joanna sa začínajú čoskoro spytovať samé seba či sa dostatočne starajú o domácnosť, pociťujú vinu. Čím viac dôkazov existuje, tým viac žena cíti pochybnosti a nachádza samú seba presne takú, o akých hovoria ich manželia. Nasleduje súhlas, naozaj by sa mohli viac zaujímať o domácnosť a možno by im neublížila väčšia starostlivosť o svoj zovňajšok. Žena premýšľa, či je problém naozaj v nej, alebo v ostatných ženách. Jej pocit viny sa zvyšuje keď dokonca deti z mesta nie sú dostatočne chytré na to, aby porozumeli čo sa okolo nich deje a jednoducho dávajú prednosť svojim novým matkám, ktoré sa neustále usmievajú a vypekajú dobroty.