Spor o Morské oko

Počiatky sporu siahajú do 16. storočia, kedy sa týkal najmä Podhalia. So zvýšením turistického záujmu o Tatry v 19. storočí sa však spor postupne presunul na územie Tatier. Jadro sporu spočívalo v nepresnom vymedzení súkromných pozemkov po oboch stranách hranice.[1]

V Tatrách prebiehala rakúsko-uhorská hranica korytom rieky Biela voda a ďalej na Poľský hrebeň.[2] Nárast poľského, ale i uhorského záujmu o Tatry v tejto časti však spôsobili zvýšenú potrebnú presného vymedzenia hranice aj v neobývaných častiach Tatier. Prvýkrát sa objavil spor o toto územie v roku 1575, kedy majiteľ nedeckého panstva Albert Laski začal požadovať časť poľského starostovstva Nový Targ medzi riekami Belá (Białka) a Lesnica (Leśnicą). Nárok na toto územie potvrdil v roku 1634 i ďalší majiteľ nedeckého panstva, J. Horváth-Paločaj. Uhorské nároky sa znova objavili v roku 1769, kedy Uhorsko žiadalo presunutie hranice z rieky Biela Voda na Rybí potok, pričom však nešpecifikoval ďalší priebeh hranice v Doline Rybieho potoka. Po prvom delení Poľska sa do Uhorska včlenilo územie spišského zálohu, ostatné územie, ktoré pripadlo pri tomto delení Rakúsku, vytvorilo krajinu Halič. Na začiatku 19. storočia bola z neznámych dôvodov hranica presunutá na líniu vrcholov Rysov, Žabí hrebeň (Veľký Žabí štít, Nižný Žabí štít, Sedem granátov) až po ústie Rybieho potoka do Bielej vody[2].

Pôvodná hranica medzi uhorskom a Poľskom viedla z Rysov poza Čierne pleso pod Rysami, ktoré v tom čase patrilo ešte Uhorsku, korytom Rybieho potoka vlievajúceho sa do Morského oka, ďalej stredom Morského oka, ktoré sa v tom čase nazývalo Rybie pleso, a ďalej korytom Rybieho potoka až po jeho ústie do Bielej vody. V roku 1831 rodina Paločajovcov začala ťažiť drevo po oboch stranách Rybieho potoka, ako bolo vtedy zvykom, čím vypukol spor s vlastníkmi Zakopanského panstva. V roku 1858 bola hranica posunutá do stredu Čierneho plesa pod Rysami, Uhorsku zostala menšia časť Morského potoka, ďalej však hranica prebiehala Rybím potokom až po jeho ústie. S nárastom turistického ruchu si však Poliaci začali nárokovať celú Dolinu Rybieho potoka. Spor bol preto odsunutý na riešenie pred arbitrážny súd.[3]

K najvyššej intenzite sporu došlo medzi rokmi 1890 – 1901, kedy vlastník pozemkov na uhorskej strane hranice, pruský princ Christian Hohenlohe, začal nájazdy na haličskú stranu hranice, a tiež tam priviedol uhorských žandárov.[2] Wladyslaw Zamojski bol nútený chrániť si, z jeho pohľadu, svoje územie rovnakými metódami.[1] Tým pádom Slovensko by malo požiadať o navrátenie Morského oka pod hranice Slovenska.