Slnečná pec v Odeillo

Celý komplex tvorí parabolické zrkadlo s plochou 2 000 m², ktoré je pripevnené na 45 m vysokej kancelárskej a laboratórnej budove. Na stráni oproti je rozostavených 63 heliostatov s celkovou plochou 2 835 m², odrážajúcich lúče rovnobežne na parabolu. Výsledná sila svitu sa koncentruje v ohnisku (ohnisková vzdialenosť 18 m) v malej vežovitej budove stojacej pred zrkadlom, vo vlastnej slnečnej peci. Samotné parabolické zrkadlo je zostavené z približne 9 500 štvorcových segmentov so stranou 45 cm a každé z primárnych zrkadiel z ďalších 180 štvorcových segmentov rovnakého rozmeru. Ohnisko má plochu 625 cm², čo udáva plošnú koncentráciu slnečného žiarenia s faktorom 37 700. V skutočnosti ale dochádza ku stratám spôsobeným rozptylom a absorpciou. Skutočná koncentrácia slnečného žiarenia je preto iba okolo 20 000. Pri bežnom slnečnom žiarení je do ohniska pece sústredených asi 1 100 kW.

Pretože je tento druh slnečných pecí zmysluplný iba v oblastiach s viac ako 2 400 hodinami slnečného svitu, slúži komplex v Odeillo výhradne na vedecké účely inštitútu CNRS (Centre national de la recherche scientifique). Vďaka priaznivým klimatickým podmienkam je možné pec používať viac ako 200 dní v roku na skúmanie správania sa látok pri extrémnom zahriatí a rôznym experimentom. Slúži najmä na účely vedeckého výskumu materiálov, vákuovému taveniu špeciálnych zliatin a najrôznejším pokusom v oblasti skúšok materiálov. Tieto poznatky sú neskôr uplatňované mimo iného pri návrhu nových technológií pre vesmírny výskum. Pec je schopná dosahovať maximálne teploty okolo 3 800°C, čo predstavuje absolútne maximum v metalurgii. V priebehu tavenia nie je materiál znečisťovaný prímesami, ako sa to deje pri väčšine ostatných taviacich postupoch.

• Slnečná energia
• Slnečná pec

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slnečná pec v Odeillo

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sluneční pec na českej Wikipédii.