Salvianus

Salvianus (asi 400 – 470) bol kresťanský spisovateľ žijúci v období zániku Západorímskej ríše v Galii, narodený možno v Kolíne[1]. Jeho dielo je silne poznačené problémami, s ktorými sa Galia v dobe rozpadu rímskej moci potýkala, a pokúša sa riešiť naliehavé otázky, ktoré so sebou prináša prienik barbarských Germánov do zanikajúceho impéria.

Život

Salvianus, ako sa zdá, pochádzal z kresťanského prostredia, z bohatej rodiny[2], ktorá sa postarala o jeho vzdelanie podľa rímskych štandardov v meste Treves. Oženil sa s ženou menom Palladia, dcérou pohanských rodičov Hypatia a Quiety. Keď presvedčil svoju manželku, aby sa spolu utiahli do vzdialeného kláštora, ktorý musel byť takmer s istotou ten, ktorý založil svätý Honoratus v Lerins, vzťahy so svokrovcami sa výrazne zhoršili. Dve časti rodiny obnovili kontakt až po tom, ako sa aj Hypatius stal kresťanom. Salvianus mu napísal cituplný list[3], v ktorom od svojho svokra v menej celej svojej rodiny žiadal obnovenie starých vzťahov.

Práve v Lerins sa Salvianus zoznámil s niekoľkými významnými osobami kresťanskej cirkvi – Honoratom (zomrel roku 429), Hilariom z Arles (zomrel roku 449) a Eucheriom z Lyonu (zomrel roku 449). O prvom z menovaných dokonca napísal životopis. Po nejakú dobu bol učiteľom dvoch Eucheriových synov, Salonia a Verana. Práve Saloniovi, budúcemu biskupovi v Ženeve, sú venované obe dochované Salvianove spisy.

Pravdepodobne okolo roku 430, kedy vznikol Hilariov Život svätého Honorata (Vita Honorati), v ktorom sa spomína už ako kňaz, odišiel Salvianus do Marseille, kde žil až do svojej smrti. Okolnosti a presný dátum jeho smrti nie sú presne známe.

Dielo

Zo Salvianovej tvorby sa dochovali dva spisy – De gubernatione Dei (O božom riadení, 8 kníh) a Ad ecclesiam (K cirkvi, 4 knihy) – a súbor deviatich listov osobnej korešpondencie. Obe väčšie diela sú významné ako doklad života v rímskej Galii v 5. storočí, v dobe, kedy bola provincia vystavená silnejúcim útokom barbarov.

De gubernatione vznikla krátko po dobytí Tolosy Vizigótmi[4] roku 439 a po dobytí Kartága Vandalmi[5] toho istého roku, ale pred vzostupom Húnov na čele s Atillom (450). Niet sa preto čomu diviť, že si v tomto diele kladie Salvianus otázku, ktorá zamestnávala všetkých velikánov jeho doby vrátane Augustína a Paula Orosia – príčinou rozvratu rímskej spoločnosti a prenikania barbarov do srdca impéria. Salvianus prichádza s odpoveďou odlišnou od stanoviska oboch svojich súčasníkov. V protiklade k Orosiovi, ktorý tvrdil, že Boh si vyvolil Rimanov ako nástroj šírenia spásy, a preto barbari prirodzene podľahnú ich kultúre a vstrebajú sa do ríše, Salvianus prichádza s názorom, že je to presne naopak. Nie Rimania, ale barbari sú tým Božím nástrojom, ktorým trestá Všemohúci kresťanov za ich hriechy. Salvianus dokonca barbarov idealizuje a vidí v nich neskazený, morálne silnejší národ, ktorý je predurčený nahradiť hriešnych Rimanov. Ad ecclesiam nazývana aj Contra avaritiam (Proti chamtivosti) sa zaoberá otázkou hmotných statkov a kresťanstva. Salvianus je v tomto ohľade nesmierne radikálny. Zasadzuje sa za to, aby sa kresťania vzdali celého svojho majetku v prospech cirkvi a sami prijali prísnu askézu. Je to napokon i smer, ktorý prijal sám autor tohto spisu.

Referencie
  1. Gub. VI 8, 13
  2. 'Ep.' I
  3. Ep. IV
  4. Gub. VII 40
  5. Gub. VI 12

Externé odkazy
  • Salvianus na Migne Patrologia Latina (latinsky)

Literatúra
  • CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Salvian na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.