Rodinný dom Ivana Matušíka

Architekt tento rodinný dom založil na pravidelnom štvorcovom pôdoryse s vonkajšími rozmermi 10,80 x 10,80 m. Dispozičné riešenie vychádza z klasického delenia štvorca na deväť rovnakých častí s modulom 1, 2 m. Takisto ako sa Le Corbusier odvolával na svoje „traces regulateurs“ (usmerňujúce čiary), sa aj Ivan Matušík drží svojej geometrickej osnovy. A rovnako ako u Le Corbusiera je aj u Matušíka výtvarná výpoveď „... racionalizovaná sieťou ... čiar, ktoré sa stávajú formálnym vodidlom, prenikajúcim celým ... dielom“.

Matušíkov dom môžeme považovať za koncentrát skúseností moderny.

Dom je trojpodlažný (suterén, prízemie, poschodie). Jednotlivé podlažia sú robené ako autonómne dispozičné jednotky. V strede je pevné jadro, po obvode voľná dispozícia o svetlosti 3, 30 m. Dom v sebe nesie priestorovú dualitu. Zatiaľ čo dispozícia je prísne sústredená okolo pevného jadra, jeho funkcie majú odstredivú tendenciu. Hlavne horné poschodie má všetky znaky corbusierovského voľného pôdorysu. Priestor po obvode jadra členia len jednotlivé funkcie. Tento dom nemá žiadne dvere a priečky okrem hygienického zariadenia a špajze.

Strecha domu napĺňa jeden z piatich Le Corbusierovských bodov novej architektúry. Je konkávna a dažďovú vodu odvádza smerom dovnútra – nad domom vytvára akýsi opačne obrátený „roztvorený dáždnik“ (tak ju nazval sám autor). Od obvodových múrov je odsadená priebežným pásovým oknom, to má úlohu tradičnej rímsy. Architekt tu naplno využil holé tehlové murivo, ktoré je charakteristické pre jeho začiatky tvorby a v zlomku sa objavuje aj v niekoľkých neskorších dielach. Uplatňuje sa rovnako v exteriéri ako aj v interiéri.

Ateliér I. Matušíka v rámci domu nemal svoje stále miesto. Sídlil v suteréne, v miestnosti s veľkorysým strešným svetlíkom. Neskôr zaberal časť voľnej dispozície na druhom podlaží, mal tam podobnú atmosféru ako jeho pracovisko na ŠPÚO v Apponiho paláci. V súčasnosti je zase v suteréne. Pohyb jeho pracoviska sa stáva úžasnou ilustráciou fungovania voľného pôdorysu.

Popri priestorovom koncepte je najpodstatnejším znakom domu jeho monomateriálovosť. Architekt tu naplno využil materiál, ktorý je charakteristický pre jeho rané práce a v zlomku sa objavuje aj v niekoľkých neskorších dielach – režné tehlové murivo. Materiál bezprostredne zviazaný s európskou modernou. Dôvod prečo sa priklonil k režnému murivu uvádza svoju cestu do severnej Európy, nepopiera vplyv Karfíkovej moderny, bratislavskej architektúry Balána a Grossmanna atď. U Matušíka nie je tehla prítomná len na vonkajšej fasáde, ale rovnako je prítomná aj v interiéri. Na stenách, podlahách v podobe keramickej dlažby rovnakého rozmeru aj na keramickom obklade hygienických zariaďovacích prvkov.

Pred pocitom štýlovo dokonalého umeleckého diela, chráni dom slobodné vrstvenie historických a umeleckých artefaktov ako aj bežných predmetov dennej potreby. Toto bráni domu, aby sa stal dokonalým architektonickým manifestom, ktorý je vždy trochu ťažko obývateľný.

• Arch, 6-7/1999, s. 18-21