Realizmus (medzinárodné vzťahy)

Realizmus je teória medzinárodných vzťahov, ktorá sa zameriava na problematiku moci a národných záujmov. Existuje viac obmien tejto teórie, ale všetky vychádzajú z tézy, že pri neexistencii celosvetovej vlády, ktorá by hrala úlohu globálneho policajta, sa jednotlivé štáty v záujme vlastnej obrany budú správať racionálne. Súčasné anarchické pomery vo svete ich donútia, aby na ochranu vlastnej bezpečnosti využívali všetky silové prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Hlavným z nich je armáda, pričom realisti očakávajú ozbrojené konflikty vyvolané úsilím štátov posilniť svoju vojenskú pozíciu na úkor iných štátov. Ďalšou súčasťou moci štátov je ekonomický potenciál, zásoby surovín a v neposlednom rade kultúrna hegemónia. Realizmus ponúka aj vysvetlenie, prečo sa svetu tak dlho darí vyhýbať naozaj veľkému vojnovému konfliktu. Za celú studenú vojnu nenastala priama ozbrojená konfrontácia medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom preto, lebo obidve mocnosti vedeli, že druhá strana vlastní jadrové zbrane a vojna by sa skončila vzájomnou deštrukciou, čo by vážne poškodilo aj vlastnú bezpečnosť tej či onej strany. Niektorí poprední realisti ako napríklad Kenneth Waltz, tvrdia, že rozšírenie jadrových zbraní na viac krajín nemusí byť až tak zlá vec, lebo ak ich budú mať všetky, nepoužije ich ani jedna.

Podľa realistov jednotliví politickí vodcovia a medzinárodné inštitúcie nie sú až takí dôležití, lebo stačí, ak sa podrobnejšie pozrieme na ich mocenský potenciál a miesto v medzinárodnom systéme. Kritici tohto názoru však na príkladoch Winstona Churchilla (v porovnaní s Nevillom Chamberlainom) a Ronalda Reagana (v porovnaní s Jimmym Carterom) poukazujú na rozdiel, aký vo vzťahoch Spojeného kráľovstva, resp. Spojenými štátmi spôsobila zmena vodcu, a že medzinárodné inštitúcie naozaj môžu zohrávať vplyvnú úlohu v medzinárodnej politike.[1]